Biskup Gregor Tarkovič (1745 – 1841)

    Gregor Tarkovič sa narodil 21. novembra 1745 v Pasike v berežskej župe na Zakarpatsku. Prvé vedomosti čerpal v rodičovskom dome, nakoľko jeho otec bol kantorom a starý otec gréckokatolíckym kňazom. Už ako chlapec, skôr ako začal navštevovať latinskú školu, vedel spamäti odriekať celý žaltár v staroslovienskom jazyku. Gymnázium vyštudoval v Užhorode. Bol neobyčajne nadaný, usilovný, ale aj nábožný. Dosahoval vždy vynikajúce študijné výsledky. Po ukončení gymnázia pokračoval v štúdiu filozofie vo Veľkom Varadine. Teológiu absolvoval vo Viedni, kam ho poslal na štúdia biskup Andrej Bačinský. Ten ho aj vysvätil na kňaza 1. januára 1779 na Černečej Hore pri Mukačeve.
    Ako vzdelaný kňaz začína pôsobiť ako profesor teológie v Užhorode. V roku 1793 bol menovaný za farára do Hajdudorogu a následne v roku 1797 sa stáva farárom v Užhorode, kde úspešne pôsobil do roku 1803. V tomto roku odchádza do Budapešti, kde je menovaný za cenzora slovanských kníh. Tuto funkciu zastáva až do roku 1831 a jeho úsilie bolo korunované zredigovaním Svätého Písma Starého a Nového zákona v staroslovienskom jazyku a taktiež vydaním katechizmu.
    Jeho súkromný život bol v tomto období naplnený skutočne štúdiom. Vynikal vedomosťami a poznatkami v štúdiu svätých Otcov. Spamäti ovládal závery jednotlivých cirkevných koncilov. Veľkú záľubu mal zvlášť v gréckom a cirkevnoslovanskom jazyku. V roku 1813 sa stal košickým vikárom a o dva roky na to kapitulným vikárom v Mukačeve. V tejto funkcii sa zúčastnil na uhorskom sneme a zoznámil sa s vedúcimi osobnosťami Uhorska.
    Keď v roku 1815 cisár František I. na základe patronátneho práva vytvoril prešovské biskupstvo vyčlenením z rozsiahlej mukačevskej eparchie za prvého biskupa menoval práve Gregora Tarkoviča. Stalo sa tak 13. marca 1816. V nasledujúcich dvoch rokoch Tarkovič prebýva vo Viedni a vyvíja úsilie, aby dotiahol kanonický proces ustanovenia prešovského biskupstva. To sa udialo 18. septembra v roku 1818 bulou pápeža Pia VII. Relata semper. Následne Svätá Stolica potvrdila jeho nomináciu na biskupa 26. septembra 1818. Po vyriešení najväčších finančných ťažkostí, čo sa týka materiálneho zabezpečenia novovzniknutého biskupstva, prichádza v novembri 1820 do Prešova. Kňazi a veriaci ho privítali s veľkou slávou. Ubytoval sa v kláštore minoritov, ktorý bol v schátralom stave a mal sa stať novou biskupskou rezidenciou.
    Na biskupa bol vysvätený 17. júna 1821 v kláštore baziliánov v Krásnom Brode. Jeho svätiteľom bol mukačevský biskup Alexej Pócsi. Následne bol slávnostne inštalovaný v Prešove za účasti členov svojej kapituly, kňazov a veriacich. Pred novým biskupom stala veľmi zložitá úloha – zorganizovať novovzniknutú eparchiu. S veľkým elánom sa dáva do práce. Opravuje rezidenciu, zriaďuje biskupskú kanceláriu, knižnicu a archív. Vo svojich obežníkoch povzbudzuje kňazov, aby si statočne plnili svoje povinnosti. Prikazuje, aby sa dôsledne viedli matriky, ďalej nariaďuje vedenie pokladničných kníh príjmov a výdajov. Uvedomuje si ťažké postavenie jednoduchého veriaceho ľudu, ktorého odrazom bola negramotnosť, ako znak absencie základného vzdelania. Preto zakladá pod vedením kňazov cirkevné školy. Vo svojej dušpastierskej starostlivosti pamätá aj na väzňov a zajatcov a nariaďuje kňazom, na ktorých území sú väznice alebo zajatecké tábory, aby sa starali o ich duchovné potreby. Biskupovi Tarkovičovi, ako skutočne vzdelanému pastierovi, veľmi záležalo, aby jeho kňazi boli duchovne a vedomostne na patričnej úrovni. Nakoľko biskupstvo vo svojich počiatkoch nemalo prostriedky na založenie vlastnej teologickej školy a seminára, pričinil sa veľkou mierou o založenie a zveľaďovanie biskupskej knižnice, ktorá sa stala zdrojom pre vedomostno-teologický rast kňazov. Od svojho priateľa Jana Kováča z Budapešti dostáva vzácny dar – 1 200 zväzkovú bibliotéku.
    Posledné roky biskup Gregor Tarkovič vyčerpaný mnohými úsiliami, ktoré súviseli s organizáciou novovzniknutého biskupstva prežíva v utiahnutosti od verejného života a riadenie eparchie zveruje vo veľkej miere do rúk svojich tajomníkov. Sám sa oddáva svojej veľkej záľube a to štúdiu. Jeho súčasník Alexander Duchnovič o ňom podáva svedectvo: „Nebol človekom praktickým, ale teoretickým, túžiacim po stále väčšom poznaní. Rád sa oddával štúdiu bohosloveckých kníh. Kedykoľvek ho niekto stretol, vždy mal v rukách nejakú knihu. Bol to však biskup dobrého a nežného srdca“.
    Zomiera 16. januára v roku 1841 v Prešove a je pochovaný v krypte v katedrále. Jeho život bol naplnený mnohými úsiliami pre dobro gréckokatolíckej cirkvi a preto mu patrí čestné miesto v rade prešovských biskupov.