Zomrel gréckokatolícky kňaz Mikuláš Vladimír, titulárny kanonik, protojerej

V utorok 2. novembra 2010 zomrel v Bardejove zaopatrený sviatosťami vo veku 95 rokov a v 68. roku kňazstva gréckokatolícky kňaz Prešovskej archieparchie Mikuláš Vladimír, titulárny kanonik a protojerej.

Pretože gréckokatolícki hierarchovia Prešovskej metropolitnej cirkvi sui iuris boli v tom čase na stretnutí gréckokatolíckych biskupov Európy v Sofii, pohrebné obrady vykonal vo štvrtok 4. novembra 2010 v Bardejove protosynkel Prešovskej archieparchie Michal Onderko ml. v spoločenstve s emeritným pražským pomocným biskupom Jánom Eugenom Kočišom, protosynkelom Košickej eparchie Vladimírom Tomkom a približne šesťdesiatimi kňazmi. Bol pochovaný na cintoríne v Bardejove. Večná mu pamiatka!

Otec Mikuláš Vladimír sa narodil 21. marca 1915 vo Filkeháze (Maďarsko) ako najmladší syn gréckokatolíckeho kňaza. Detstvo prežil v Ruskej Porube a Stakčíne. Po skončení gymnázia v Prešove pôsobil 2 roky ako pomocný učiteľ a potom začal štúdium bohoslovia a prípravu na kňazstvo.

11. augusta 1942 uzavrel sviatosť manželstva s Gabrielou Suchou v Humenskom Rokytove. Boh im požehnal 3 deti – dcéry Tatianu a Otíliu a syna Eduarda.

Sviatosť kňazstva prijal 6. decembra 1942 v kaplnke biskupskej rezidencie v Miškolci vkladaním rúk vladyku Antona Pappa.

Svoje kňazské pôsobenie začal ako kaplán v mestečku Abaújszántó, neskôr ako správca farnosti v Tornyosnémeti. V r. 1947 sa ako presídlenec i s rodinou vrátil na Slovensko do Stakčína, kde pôsobil až do r. 1950, kedy mu bol odobraný štátny súhlas. Zostal verný Gréckokatolíckej cirkvi, Svätému Otcovi i svojmu svedomiu. Krátku dobu pracoval ako pomocný robotník v Trebišove a v Liptovskom Jáne. Po dlhej vyšetrovacej väzbe bol odsúdený na 5 rokov väzenia. Vo väzení bol 3 roky a 4 mesiace. Prešiel viacerými väzeniami.  

Po návrate z väzenia až do r. 1969 pracoval v nábytkovej továrni v Liptovskom Mikuláši. Po obnovení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi sa stal v rokoch 1969 – 1978 správcom farnosti v Údole. Už predtým však dochádzal na soboty a nedele do Stakčínskej Roztoky. V rokoch 1978 – 1979 pôsobil ako správca farnosti v Kremnej a potom až do roku 1988 bol správcom farnosti v Litmanovej. Od roku 1988 žil na odpočinku v Bardejove. I po odchode do dôchodku však neprestal v kňazskej činnosti. Navštevoval bardejovské sestry baziliánky, kde slúžil sväté liturgie.

V roku 1970 mu bol udelený cirkevný titul assessor, v roku 1975 titulárny arcidekan, v roku 1998 titulárny kanonik a v roku 2004 sa stal protojerejom s právom nosiť zlatý kríž.

Gréckokatolícki i rímskokatolícki veriaci, nielen v Bardejove, ale i v okolí, ho poznali ako mimoriadne vnímavého spovedníka.

Patril medzi tých kňazov, ktorí všade zanechávajú nezmazateľné stopy svojho pôsobenia. Jeho vzťah k ľuďom bol obrazom jeho vzťahu k Bohu – najväčšej Láske. Nikdy sa nesťažoval na utrpenie, ktoré prežil vo väzení.

Bol tretím najstarším žijúcim gréckokatolíckym kňazom na Slovensku.