Homília J. Em. kardinála Kurta Kocha na odpustovej slávnosti v Ľutine

Hovorí sa, že Jeana-Paula Sartra, známeho francúzskeho filozofa, existencialistu a presvedčeného ateistu, sa na smrteľnej posteli priateľ opýtal, či po tom všetkom, čo zažil, nezačal veriť v život po smrti. Napriek jeho zvyčajne jasným odpovediam a presvedčeniu, že sa všetko končí smrťou, Sartre slabučkým hlasom odpovedal: „Možno.“ Určite nie je sám, kto by takto odpovedal. V skutočnosti zastupuje veľa dnešných ľudí, dokonca aj kresťanov. Zdá sa, že čo sa týka interpretácie smrti a toho, čo prichádza po nej, stali sa ľudia dnešnej doby veľmi neistí.

 

Podľa posledných prieskumov sa zdá, že obyvateľstvo Európy je v súvislosti s vierou vo večný život úplne bezradné. Existuje mnoho rôznych interpretácií. Pre niekoho sa všetko končí smrťou, iní majú nádej, že po smrti predsa len niečo nasleduje, nejaké znovuzrodenie, reink arnácia. Iní si zase vôbec nevedia život po smrti predstaviť. Málo nie je ani tých, ktorí nedokážu povedať viac než Sartrovo „možno“. Tieto prieskumy, ktoré poukazujú na neistotu života po smrti, potvrdzujú, že ani kresťanstvo nedokáže dnešnému svetu ponúknuť vlastnú interpretáciu smrti a hlavne života po nej.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa situácia v dnešnej Cirkvi podstatne líši od situácie v ranej Cirkvi. Keď apoštol Pavol zistil, že Korinťania nie sú ochotní akceptovať vieru vo vlastné vzkriesenie, snažil sa im to objasniť slovami: „Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 13n). A pokračuje s neomylným dôrazom: „Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch“ (v. 16 ─ 17). Raná Cirkev zhrnula toto presvedčenie do krátkeho ponaučenia: „Odoberte vzkriesenie a v tom momente zničíte kresťanstvo“.

Kresťanská viera stojí a padá na viere vo vzkriesenie Ježiša Krista a v účasti mŕtvych na tomto vzkriesení. Toto je podstata viery, je to akoby skúška ohňom, ktorou máme prejsť. Samozrejme, vzkriesenie Ježiša nie je iba obyčajná historická udalosť, ktorá sa stala pred takmer dvetisíc rokmi a týkala by sa iba jeho. Vzkriesenie Ježiša sa vzťahuje na celé ľudstvo, ako to zdôrazňuje apoštol Pavol, že v Kristovi bude všetko privedené do života. Pavol tu hovorí o dôsledku: Kristus je prvotina všetkých tých, ktorí zosnuli, a potom tých, ktorí „pri jeho príchode patria Kristovi“ (1 Kor, 15, 23).

Mária, Matka Ježiša Krista, musí mať prvé miesto medzi tými, ktorí mu patria, lebo to jasne vyplýva z logiky kresťanskej viery. Mária bola nesmierne dôležitá, aby Kristus mohol prísť na tento svet. Ona ho sprevádzala počas celého jeho života aj smrti. Takže ona je prvá, ktorá má prijať svoj podiel zo vzkriesenia svojho syna. Dnešný sviatok Zosnutia Božej Matky znamená Máriinu Paschu, oslavuje prvý dôsledok Máriinej Paschy a pozýva nás, aby sme sa ponorili do tajomstva tohto sviatku.

 

Táto poetická modlitba alebo modlitebná báseň, ktorá nás vovádza do srdca tohto sviatku, pochádza od Silji Walterovej, rehoľným menom sestry Hedvigy, ktorá žila a pracovala ako spisovateľka v benediktínskom kláštore vo Fahre vo Švajčiarsku. Hneď v úvode nám báseň dáva veľmi krátku „definíciu“ neba v kresťanskej viere. Krajšie a jasnejšie sa to už skutočne nedá vyjadriť: „Nebo je Boh“. Naozaj, čo iné by mohlo byť nebo než samotný Boh a čo iné by mohlo znamenať „byť prijatý do neba“ než byť s Bohom a spočívať v jeho srdci?

Ak sám Boh je nebo, potom sa každý, kto prichádza do kontaktu s nebom, stretáva nielen s Bohom, ale aj so všetkými ľuďmi, ktorí žijú v dokonalom naplnení s ním. Nebo sa neuskutočňuje len medzi Bohom a mnou. V stretnutí s Bohom je nebo otvorené pre všetkých ľudí, ktorí žijú s Bohom. Nebo nepozná ani izoláciu, ani samotu. Naopak, je to otvorená komunikácia, vzťah všetkých svätých a naplnenie ľudského spoločenstva, ktoré v žiadnom prípade nesúperí, ale naopak, smeruje v čistej otvorenosti pred Božiu tvár. Pravdou je, že spása jednotlivca môže byť úplná a celá, až keď sa uskutoční spása všetkých, alebo podľa slov pápeža Benedikta XVI, keď zdokonalení nie sú iba „jeden pri druhom v nebi“, ale jeden s druhým ─ ako jeden Kristus ─ sú nebom.

V spoločenstve nebeskej dokonalosti stojí Mária, Božia Matka, na poprednom mieste. Dnešné evanjelium hovorí, že ona si vybrala lepšiu časť v počúvaní svojho syna (Lk 10, 42). Počas storočí, a tak je to až dodnes, Cirkev oslavuje Máriu ako „ tota pulchra ─ celú krásnu“, ktorá svojím postojom vyznáva, že Boh je nielen dobrý a pravdivý, ale predovšetkým nádherný, a to je dôvod, aby sme vzdávali vďaky, oslavovali ho a mali účasť na jeho kráse.

 

V Márii nachádzame krásu Božieho plánu pre celé jeho stvorenie a jeho naplnenie je zjavné. Vôbec nie je náhoda, že sa to deje práve prostredníctvom ženy. Albino Luciani, pápež Ján Pavol I., nám pomáha pochopiť, o čo ide, vo svojich fiktívnych listoch s názvom Tvoja poslušná služobnica, keď na výčitky spolužiačok v škole, že ženy sú v Katolíckej cirkvi znevýhodňované, hovorí o tajomstve Zosnutia Božej Matky: „Dokonalosť stvorenia ako stvorenia je uskutočnená v žene, nie v mužovi.“

Mária je archetypom a pečaťou celého stvorenia. Z tejto perspektívy začíname rozumieť podstate dnešného sviatku, tomu, prečo bola Mária, Božia Matka, prijatá do nebeskej slávy s telom aj dušou. Tú, ktorú si Kristus želá vziať k sebe, želá si ju vziať k sebe úplne. Nič ľudské sa nezanecháva, všetko je vzaté domov. Aj telo je vzaté do svojho naplnenia. Lebo čo je nám ľuďom prirodzenejšie než naše telesné bytie? Aj telo má byť prijaté do večnej dokonalosti s Bohom.

A tak je jasné, že v našej kresťanskej viere sa ľudstvo naplňuje v prvom rade v Márii. Silja Walterová to zo svojho pohľadu opisuje krátko a výstižne: „Ten, ktorého ona prijala, ju prijíma.“ Mária prijala Boha a dala mu k dispozícii svoje telo ako miesto, kde bude prebývať v našom svete. Jej telo sa stalo akoby živým bohostánkom, v ktorom sa Najsvätejší stal v našom svete prítomný. Čo Mária urobila pre Boha, Boh urobil pre ňu pri jej zosnutí. Prijal ju s telom aj s dušou. Takže je úplne jasné, že Máriino zosnutie aj večný život sú nádherným darom Božej lásky.

Večný život s Bohom, ktorý je nám určený a ktorý sa nám v dnešný sviatok zjavuje pred očami, nemôže pochádzať od nás ľudí, ale iba skrze Božiu milosť. Večný život nie je jednoducho iba v nás ani nie je iba prirodzenou možnosťou pre ľudstvo, ale zakladá sa na osobnom vzťahu s tým, ktorý jediný je večný a dáva večný život. My ako ľudské stvorenia tak nemôžeme byť stratení, pretože sme prijatí a milovaní Bohom. A tak ako ľudská láska hľadá večnosť, aj Božia láska po nej nielen túži, ale pracuje na nej a sama ňou je.

 

Mária potvrdzuje toto prvenstvo naplnenia Božej lásky vo svojom živote. Z tohto dôvodu nemôže byť prekážkou medzi vierovyznaniami, ale vedie nás hlbšie do spoločného srdca našej viery. Ona to dosiahla predovšetkým v nádhernom chválospeve Magnifikat, v ktorom hovorí o túžbe svojho srdca, aby bol Boh zvelebený. Mária chcela, aby bol zvelebený, pretože vedela, že ľudstvo nebude menšie, ak bude Boh veľký, a tak vlastne prijíma svoj podiel na veľkoleposti Boha. Pretože Mária vedela, že bola služobnicou Pánovou, Boh jej dal korunu, ktorá je zároveň samotným Bohom.