Gréckokatolíci zo Slovenska zažili historickú púť v Ríme – obzretie sa za ďakovnou púťou

Jubilejný rok Prešovskej archieparchie pri príležitosti 200. výročia zriadenia Prešovskej eparchie bol hlavným dôvodom zorganizovania Ďakovnej púte Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku do Ríma v dňoch 6. a 7. októbra, na ktorej sa zúčastnilo 1300 pútnikov. Prijal ich aj Svätý Otec František na osobitnej audiencii.

 

 

Púť sa začala audienciou Svätého Otca Františka v Aule Pavla VI. predpoludním v sobotu. Mala nádherný priebeh. Gréckokatolíci Svätého Otca privítali mohutným potleskom. Pri príchode sa najprv Svätý Otec pozdravil s biskupmi – prešovským arcibiskupom metropolitom Mons. Jánom Babjakom SJ, sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi Mons. Cyrilom Vasiľom SJ, košickým eparchom Mons. Milanom Chauturom CSsR, bratislavským eparchom Mons. Petrom Rusnákom a torontským eparchom Mons. Mariánom Andrejom Pacákom CSsR a potom ho v mene všetkých pozdravil vladyka Ján Babjak, hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorý Svätému Otcovi v krátkosti predstavil túto miestnu cirkev a odovzdal mu vlastnoručne nazbierané a vysušené dubáky, na čo potom milo v príhovore zareagoval Svätý Otec.

 

 

Nasledoval dlho očakávaný príhovor Svätého Otca Františka, ktorý sa pre svoju hĺbku a hodnotu zapíše zlatými písmenami do histórie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku podobne ako sa zapísal príhovor sv. Jána Pavla II. v roku 1995 v Prešove.

 

Práve spomienkou na slová tohto príhovoru sv. Jána Pavla II. v Prešove o spoločenstvách gréckokatolíkov, ktoré sú ako tatranské plesá „povolané predstavovať priezračnú a žiarivú Božiu dobrotu“, začal Svätý Otec František svoj príhovor na audiencii. Tejto spomienke predchádzala veta: „Srdečne vás vítam a ďakujem vám za vašu vrúcnu priazeň!“ Príhovor pokračoval slovami Druhého vatikánskeho koncilu o jednote Cirkvi v rozmanitosti. Menovite potom Svätý Otec pozdravil prešovského metropolitu a eparchiálnych biskupov tvoriacich Radu hierarchov Prešovskej gréckokatolíckej metropolie sui iuris a pozval ich k nasledovaniu žiarivého príkladu blahoslavených mučeníkov tejto cirkvi.

 

Osobitne pozdravil kňazov, prvých spolupracovníkov biskupov – žijúcich v celibáte i ženatých s rodinami, ako aj rehoľníkov. Kňazským rodinám povedal, že dnes prežívajú „špeciálne poslanie, keď sa pochybuje, ak nie priam útočí, proti samotnému ideálu rodiny: vy ponúkajte svedectvo zdravého a príkladného života. Aj vy môžete načerpať z príkladov existujúcich v dejinách vašej cirkvi počas desaťročí prenasledovania v druhej polovici minulého storočia, pri deportáciách a všemožných obmedzeniach. Viem, že Mons. Babjak zozbieral a publikoval veľa týchto udalostí. Dnes je na vašej generácii, aby ste ukázali tú istú vernosť, azda nie voči priamemu a násilnému prenasledovaniu, ale pri ťažkostiach a nebezpečenstvách iného druhu.“

 

Pozdravil aj seminaristov a poukázal na dve protikladné tendencie, ktoré pokúšajú aj kňazov aj seminaristov – sekularizmus, ktorý ich privádza k svetáckosti, alebo „uzavretie sa k zašlým, dokonca nie evanjeliovým spôsobom chápania svojho cirkevného poslania, k spôsobom, ktoré vedú k sterilnému klerikalizmu.“

 

Vyzdvihol význam rehoľného života a príslušnosť k cirkevným hnutiam, keď povedal: „Príkladný rehoľný život, či už u mužov alebo u žien, ako aj príslušnosť k niektorým novým cirkevným hnutiam, tvoria súčasť zdravých a silných cirkevných väzieb.“

 

Svätý Otec povedal, že v gréckokatolíckych pútnikoch zo Slovenska, spolu s ich pastiermi, vidí „nadšenú a zbožnú tvár Cirkvi pevnej vo viere, ktorá si uvedomuje svoju dôstojnosť a je hrdá na svoju cirkevnú identitu.“ Tieto slová prepojil s významom cyrilometodskej misie v kontexte súčasných potrieb Európy: „Takto ste hodné deti evanjelizácie, ktorú v úplnej vernosti k Apoštolskej Stolici konali patróni Európy, svätí Cyril a Metod. Európsky kontinent, tak na východe ako i na západe, potrebuje znovu objaviť svoje korene a svoje povolanie; a z kresťanských koreňov môžu vyrásť iba pevné stromy, ktoré prinášajú ovocie úplného rešpektovania dôstojnosti človeka, v každej situácii a v každom období života.“

 

V závere príhovoru pápež František veľmi milo, odvolávajúc sa aj na svoju skúsenosť z mladosti, povzbudil gréckokatolíkov chrániť si svoju byzantskú tradíciu a venovať sa evanjelizácii: „Povzbudzujem vás, aby ste si chránili vašu byzantskú tradíciu, ktorú som sa aj ja od mladosti učil poznávať a milovať: odhaľte ju a žite ju naplno – ako učí Druhý vatikánsky koncil –, venujúc veľkú pozornosť spôsobom evanjelizácie a katechézy, pri ktorých – ešte prv než pastieri – sú protagonistami rodičia a starí rodičia, od ktorých sme sa mnohí naučili prvé modlitby a kresťanský spôsob života. Vďaka otcom, mamám, starým rodičom aj všetkým tu prítomným vychovávateľom, za vaše neodmysliteľné svedectvo!“

Potom Svätý Otec poprosil pútnikov o zvláštnu spomienku naňho pri slávení Božskej liturgie v bazilike Santa Maria Maggiore, „v chráme tak vzácnom pre pamiatku svätých Cyrila a Metoda a teda i pre vaše dejiny. Svätá Matka Božia, na ktorú hľadíme s nádejou a detinskou láskou, nech chráni svojím príhovorom Cirkev v tomto čase skúšky a nech bdie nad prácou Biskupskej synody o mladých, ktorú sme nedávno začali. Ďakujem vám a žehnám všetkých vás, vašich drahých a celú gréckokatolícku komunitu na Slovensku.“

 

 

Pútnici búrlivým potleskom prejavili svoju vďačnosť za vzácne slová nástupcu sv. Petra. Nasledovalo apoštolské požehnanie všetkým pútnikom a modlitba Raduj sa, Bohorodička a Bohorodice Ďivo, počas ktorej Svätý Otec prešiel pomodliť sa k ikone krásnobrodskej Bohorodičky a k drevenej soche sv. Františka z Assisi, ktoré mu pútnici podarovali a ktoré požehnal.

 

Následne sa pozdravil s niektorými pútnikmi v prvých radoch. Svätý Otec požehnal aj vozičkárov a najmladšiu trojmesačnú pútničku ako aj niektoré ďalšie deti, čo bolo pekným vyjadrením životaschopnosti Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

 

Na audiencii a ďalších spoločných bodoch programu púte sa zúčastnil aj veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej Stolici Marek Lisánsky, predseda Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský, primátorka Prešova Andrea Turčanová, zástupcovia arcibiskupskej kúrie a biskupských kúrií, protopresbyteri, zástupcovia Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity a Gréckokatolíckeho kňazského seminára bl. biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove, kňazi zo Slovenska pôsobiaci v Ríme, ale napr. aj rezbár Matúš Proks, autor drevenej sochy sv. Františka z Assisi, vyrezanej z jedného kusa konára 200 ročnej lipy zo Slovenska.

 

Duchovnú atmosféru audiencie umocnili svojím spevom na jej začiatku a ku koncu bohoslovci zo Zboru sv. Romana Sladkopevca z gréckokatolíckeho kňazského seminára v Prešove, ktorí spevom sprevádzali aj liturgické slávenia. Bohoslovci rozprestreli aj veľký transparent s pozdravom pre Svätého Otca od gréckokatolíkov zo Slovenska v taliančine.

 

Na záver audiencie gréckokatolíci zaspievali Svätému Otcovi pápežskú hymnu „V sedmobrežnom kruhu Ríma“. Príhovory na audiencii zazneli v taliančine, preto tesne pred jej začiatkom prečítal slovenský preklad pozdravného príhovoru vladyku Jána Babjaka protosynkel Prešovskej archieparchie Mons. Ľubomír Petrík a po odchode Svätého Otca prečítal slovenský preklad pápežovho príhovoru Mons. František Novajovský. A pretože bolo práve poludnie, pútnici sa ešte plní dojmov z audiencie spolu pomodlili modlitbu Anjel Pána. Svätý Otec venoval gréckokatolíkom naozaj srdečnú audienciu, ktorá trvala štyridsať minút a ktorej vrcholom bol jeho pomerne obsiahly príhovor s nesmiernou hodnotou pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku, pre jej súčasnosť i budúcnosť.

Archijerejská svätá liturgia v Bazilike Santa Maria Maggiore

 

Ďalším spoločným bodom ďakovnej púte bola o 15. hodine cirkevnoslovanská archijerejská svätá liturgia pri hlavnom oltári v Bazilike Santa Maria Maggiore. Hlavným slúžiacim bol prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak a koncelebrovali arcibiskup Cyril Vasiľ SJ a biskupi Milan Chutur CSsR, Peter Rusnák, Marián Andrej Pacák CSsR a Irenej Bilik OSBM a šesťdesiat kňazov. V úvode pútnikov v mene kardinála Stanisława Ryłka, arcikňaza baziliky, privítal Mons. Jozef Kráľ, apoštolský protonotár a kanonik kapituly baziliky.

 

Homíliu ohlásil sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Cyril Vasiľ, ktorý túto baziliku nazval pre gréckokatolíkov zo Slovenska v istom duchovnom zmysle slova „domovskou“. „Pretože s touto bazilikou sa spájajú začiatky kresťanstva u Slovanov, na oltár tejto baziliky pred 1150 rokmi položil pápež Hadrián slovanské liturgické texty, ktoré tu na schválenie priniesli sv. Cyril a Metod, tu spievali Slovanskí apoštoli a ich učeníci liturgiu v reči našich predkov.“

 

Svoju homíliu prepojil so slovami žalmov 126 a 124, ktoré sú pútnickými piesňami. Povedal: „Dnes keď tu spoločne uvažujeme nad všetkými dobrami a darmi, ktoré Pán v dejinách našej cirkvi doprial, a to najmä po tom, čo sa naša cirkev znovuzrodila, po prekonaní najväčšieho prenasledovania v jej dejinách, uvedomujeme si platnosť slov žalmu: «Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.» Dnes, tu, v tejto chvíli, všetci cítime, ako veľmi platia pre nás slová žalmu: «vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.» Dnes vzdávame Bohu vďaku za našu dávnejšiu i nedávnu históriu, ale predovšetkým za našu prítomnosť a vyprosujeme Božie požehnanie pre budúcnosť.“

 

Ďalej povedal, že v obraznej reči žalmov „dnes tu cirkev prináša snopy z úrody, ktorú zožala v priebehu svojej nedávnej histórie. Ale na duchovný pokrm nestačí predložiť snopy – je z nich potrebné vybrať klasy, zrno očistiť od pliev, zomlieť na múku a z nej upiecť chlieb, ktorý sa predloží Pánovi, aby ho on premenil na seba samého v Eucharistii.“

 

Potom ponúkol „sedem vybraných snopov našej duchovnej úrody, z ktorých budeme musieť vedieť vyberať čisté zrno“, ktorým sa následne bližšie venoval a aktualizoval ich. Sú to: tradičná ľudová zbožnosť, vytrvalé „katolícke“ povedomie, láska k liturgii, ktorú v našej cirkvi pestujeme i relatívne vysoká účasť veriacich na liturgických sláveniach, relatívny dostatok kňazských povolaní, relatívne dobrý materiálny stav chrámov i základnej pastoračnej infraštruktúry, proces prehlbovania vlastnej duchovnej, liturgickej i cirkevnej identity a nakoniec to, že sme prekonali vnútornú i medzinárodnú izoláciu.

 

 

 

V nedeľu púť pokračovala modlitbou Anjel Pána so Svätým Otcom Františkom na Námestí sv. Petra, kde sa spolu na jednom mieste zhromaždilo všetkých 1300 gréckokatolíckych pútnikov s červenými šálmi na pleciach. Ich červená farba symbolizuje skutočnosť, že Gréckokatolícka cirkev je cirkev mučeníkov. Preto sú na pútnickom šále, resp. pútnickej šatke znázornení dvaja biskupi mučeníci Pavel Peter Gojdič OSBM a Vasiľ Hopko, aj s miestami a dátumami ich blahorečenia a prenesenia relikvií a logo Jubilejného roka Prešovskej archieparchie s dátumom audiencie Rím 6. október 2018.

 

Presne napoludnie sa v okne Apoštolského paláca ukázal Svätý Otec František a vysvetlil evanjelium z 27. cezročnej nedele v kalendári latinskej cirkvi, v ktorom sa zameral na hodnotu manželskej lásky a vernosti v duchu Ježišových slov: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“

 

Nasledovala modlitba Anjel Pána, apoštolské požehnanie a pozdravy pútnikov, medzi ktorými pozdravil aj gréckokatolícku ďakovnú púť slovami: „Zdravím zo srdca všetkých vás, Rimania i pútnici, predovšetkým rodiny a farské skupiny z Talianska i iných častí sveta. Zdravím gréckokatolíckych pútnikov zo Slovenska, veriacich z Poznane a z brazílskej Fortalezy, starých rodičov z Malty a študentov z francúzskeho Neuilly, ako aj Sestry sv. Pavla zo Chartres, ktoré prišli z Austrálie.“

 

Hneď po zaznení slov „Zdravím gréckokatolíckych pútnikov zo Slovenska“ sa ozval mohutný aplauz gréckokatolíkov a ich prevolávanie Nech žije Svätý Otec! Pápež František sa na chvíľu zastavil v pozdravoch a pútnikom zo Slovenska zamával.

 

Práve počas pozdravu Svätého Otca sa rozpršalo a tak pre dáždniky nebolo celkom vidieť veľkú skupinu gréckokatolíckych pútnikov s červenými šálmi na pleciach. „My sa dažďa nebojíme!“, prebleslo mysľou zaiste mnohým pútnikom ako spomienka na dážď počas návštevy sv. Jána Pavla II. v Prešove. Dážď nie je trestom, ale požehnaním. Tak aj tento dážď možno vnímať ako symbol Božieho požehnania, ktoré bolo vyjadrené slovami a požehnaním Svätého Otca a ako naplnenie Božieho slova na konci Ježišovej reči na vrchu, ktoré možno vzťahovať aj na Gréckokatolícku cirkev: „Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale“ (Mt 7, 25).

 

Dlhý zástup 1300 gréckokatolíkov bol však neprehliadnuteľný, keď sa vydal špeciálne pre nich otvoreným koridorom z Námestia sv. Petra stredom k Bazilike sv. Petra, kde pred 13. hodinou začala archijerejská svätá liturgia v slovenskom jazyku.

 

 

V Bazilike sv. Petra Ďakovná púť Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku do Ríma vyvrcholila archijerejskou svätou liturgiou za hlavným oltárom pri Katedre sv. Petra, ktorú držia dvaja západní a dvaja východní cirkevní Otcovia. Je to katedra, ktorá symbolicky predstavuje pravé katolícke učenie viery, ktorému zostali z Božej milosti verní naši otcovia.

 

Homíliu ohlásil hlavný slúžiteľ vladyka Ján Babjak, ktorý v nej vychádzal z evanjelia 20. nedele po Päťdesiatnici o vzkriesení naimského mládenca. Bola to pekná alúzia na vzkriesenie Gréckokatolíckej cirkvi pred päťdesiatimi rokmi. Vladyka sa zameral na ohlásenie kerygmy, ktorá dáva život. Zdôraznil, že iba Ježiš Kristus je víťaz nad smrťou.

 

„V tomto príbehu o vzkriesení mŕtveho naimského mládenca Ježiš sa prejavuje ako víťaz nad smrťou. Prichádza na scénu plnú nesmierneho smútku a premieňa úzkosť smrti na radosť z návratu do života. Tá istá Ježišova moc, ktorá v tomto prípade navrátila mŕtveho chlapca jeho matke, v mnohých iných situáciách navracia synov a dcéry, duchovne mŕtvych v hriechu, späť do milujúceho náručia nebeského Otca. Aj my sme povolaní víťaziť nad smrťou, prinášať nový život v hojnosti, obnovovať životné podmienky človeka.“

 

Zo slov homílie bolo zrozumiteľné, že budúcnosť Gréckokatolíckej cirkvi je v ohlasovaní evanjelia, v evanjelizácii: „Všetci sme vyvolení, aby sme ohlasovali slová života, slová nádeje, slová znovuzrodenia tým, ktorí sú duchovne mŕtvi alebo umierajú. Sme vyvolení, aby sme hovorili tak, ako Ježiš prehovoril k mŕtvemu, synovi naimskej vdovy. Boli sme vyvolení šíriť ozvenu Ježišovho zvolania: «Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (Jn 11, 25–26). Tieto slová sú aktuálne teraz a budú rovnako aktuálne aj zajtra! Boh Otec vzkriesil svojho ukrižovaného Syna, aby sme my mohli s ním vstať k novému životu, k životu Božích detí, k životu v hojnosti (Jn 10,10).“

 

Potom poukázal na cestu vzkriesenia a nový život vo sviatostiach: „Sviatosť zmierenia, ktorá sa nám veriacim ponúka je vzkriesenie z hriechov a Eucharistia je o novom radostnom živote s Pánom. Tu by mohli svedčiť všetci kňazi, ktorí spovedajú, lebo vidia, počujú a denne zažívajú vzkriesenie pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Otče, odvalili ste mi zo srdca veľký kameň, už ma neťaží, už mám veľkú radosť zo života, z toho že žijem v jednote s Ježišom Kristom. Boh nás povoláva k dôležitej činnosti, ktorou je víťaziť nad smrťou v tomto slzavom údolí (1 Kor 15, 54-57; Jn 16, 33; Zjv 21, 4). Toto víťazstvo môžeme získavať cez Ježiša Krista, cez jeho Cirkev, konkrétne cez prijímanie sviatosti pokánia a eucharistie. Sme sprostredkovateľmi jediného dostupného uzdravenia pre tých, čo sú mŕtvi v hriechu. Sme kriesiteľmi tých, čo zomierajú pre narušené vzťahy, nezriadené túžby, či neodolateľné vášne. Pamätajme, že počas pozemského života je z každej situácie východisko, Boh nás môže vzkriesiť z každého hriechu.“

 

V závere nedeľnej homílie vladyka Ján, hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, povedal: „Drahí pútnici, drahí bratia a sestry! Máme ohlasovať Spasiteľa, víťaza nad smrťou a darcu života, ktorý sám seba nazval «cestou, pravdou a životom» (Jn 14, 6). Človek, ba celé ľudstvo potrebuje uzdravenie, pokoj a lásku. Milióny ľudí potrebujú «nový život», potrebujú vzkriesenie. Našou úlohou je odovzdávať pochodeň života svojim bratom a sestrám vo viere a vo všetkých ľuďoch zapaľovať oheň radosti zo spoločnej účasti na živote Krista a so vzkrieseným Kristom víťaziť nad smrťou. Lenže najprv my sami musíme byť vzkriesení a musíme horieť vo svojich srdciach láskou a vďakou ku Kristovi a k jeho Matke.

 

Začal som zážitkami, ktoré majú ľudia, keď vstúpia do tejto Baziliky sv. Petra. Modlím sa, – ale aj vy sa modlite, – aby sa každého z nás, a všetkých návštevníkov tejto baziliky, dotkol živý Ježiš Kristus a vzkriesil nás už na tejto zemi z našich hriechov. Prosme Presvätú Bohorodičku a modlime sa, aby vzkriesenie po našej smrti bolo radostné a voviedlo každého z nás do večného života. Amen.“

 

 

Na konci slávnosti vladyka Ján poďakoval všetkým pútnikom za ich obetu spojenú s púťou a zaželal im šťastný návrat domov, kým on zostáva ďalej v Ríme na Biskupskej synode. Nasledovala spoločná fotografia biskupov s kňazmi a spoločná fotografia všetkých pútnikov s biskupmi a kňazmi. Niektorí pútnici cestovali lietadlami, iní autobusmi či autami, aj vlakmi. Po ceste mnohí navštívili aj iné vzácne pútnické miesta v Taliansku. Po obidvoch archijerejských svätých liturgiách pútnici prijali plnomocné odpustky.

 

Táto archijerejská svätá liturgia s homíliou prešovského arcibiskupa metropolitu, takmer priamo nad hrobom sv. apoštola Petra, bola dôstojnou bodkou za Ďakovnou púťou Gréckokatolíckej cirkvi do Ríma. Gréckokatolícki pútnici pred Katedrou sv. Petra vyspievali Nicejsko-carihradské vyznanie viery, aby kráčali svojím životom dejinami Cirkvi ďalej, verní katolíckej viere, byzantskej tradícii i svojmu svedomiu a tak aby boli dôstojnými pokračovateľmi tých, ktorí ich predišli do večnosti počas dvestoročnej histórie Prešovskej eparchie i 1155-ročnej histórie vernosti „pôvodnému modelu, ktorý uskutočnili svätí Cyril a Metod“ (z príhovoru sv. Jána Pavla II. v Prešove 2. júla 1995), teda vernosti byzantskej tradícii i Svätému Otcovi. Mnohí pútnici pri ceste domov vyjadrovali svoje poďakovanie adresované prešovskému otcovi arcibiskupovi metropolitovi Jánovi za zorganizovanie tejto nádhernej ďakovnej púte.