Žijúci pamätník Prešovského soboru dostal ocenenie

 

V utorok 28. apríla 2020, presne v deň 70. výročia smutne známeho tzv. Prešovského soboru - likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku štátnym aparátom vedeným komunistickou stranou Československa, sa v záhrade jedného rodinného domu v Prešove uskutočnila milá udalosť – udelenie Medaily za utrpenie, spôsobené komunistickým režimom a pamätného listu gréckokatolíckemu kňazovi otcovi Imrichovi Marinčákovi, poslednému žijúcemu gréckokatolíckemu kňazovi, ktorý zažil likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (ďalší kňaz otec Alexej Janočko totiž zomrel 14. 4. 2020). Toto ocenenie udelila Konfederácia politických väzňov Slovenska spoločne s Gréckokatolíckym arcibiskupstvom Prešov, pričom osobne ho otcovi Imrichovi Marinčákovi odovzdal vladyka Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup metropolita.

 

Počas tohto milého stretnutia otec Imrich Marinčák poskytol aj rozhovor pre RTVS, v ktorom priblížil okamihy, ktoré predchádzali 28. aprílu 1950, ako aj udalosti po ňom. V tom čase bol otec Imrich bohoslovec v Kňazskom seminári v Prešove a na tieto udalosti si spomína takto: „Pred 28. aprílom nám všetkým bohoslovcom oznámil vicerektor otec Michal Sabadoš, aby sme sa rozišli domov, lebo vraj sa niečo chystá. O niekoľko dní sa začalo zatýkanie našich kňazov a aj na faru do Fulianky prišli príslušníci ŠtB a zobrali so sebou otca Hilariona Iľkoviča. Ja, spolu s bohoslovcom Jánom Rindošom, sme vstúpili do nášho chrámu a s úctou sme odniesli Najsvätejšiu Eucharistiu na faru do Tulčíka, kde sme ju odovzdali miestnemu rímskokatolíckemu kňazovi,“ rozhovoril sa o udalostiach spred 70. rokov otec Marinčák.

 

Následne priblížil situáciu z mája 1950, kedy sa spolu s ďalšími 8 bohoslovcami ocitol vo väzení v Prešove. V malej cele so štyrmi lôžkami a na obmedzenom priestore, však gréckokatolícki bohoslovci ukázali silnú vôľu a charakter. Dokonca z jednotlivých ciel sa ozýval spev a optimizmus, ktorý nenalomilo ani nastrčené a pod tlakom štátnej moci zorganizované vábenie jedného z blízkych kňazov biskupa Gojdiča, ktorý chlapcov „presviedčal“ na pokračovanie štúdiá na pravoslávnej bohosloveckej fakulte.

 

Otec Imrich Marinčák pospomínal aj udalosti zo sústreďovacieho tábora v Hlohovci, kde pracoval asi mesiac ako kuchár. Boli tam internovaní aj mnohí gréckokatolícki kňazi spolu s biskupom ThDr. Vasiľom Hopkom. Po mesiaci dostal povolávací rozkaz. Dňa 8. septembra 1950 nastúpil do PTP na severnú Moravu, na Libavu, kde si vykonal základný výcvik. Po mesiaci bol preložený na Sázavu, kde jeho pracovná čata kopala zárez pre železničnú trať Praha - Havlíčkov Brod.

 

Od pravoslávnych znova dostal ponuku študovať teológiu v Prahe. Nedal sa zlákať ani on a ani ostatní bohoslovci. V PTP prešiel „remeselnou školou“, v ktorej sa naučil každému remeslu. Po uplynutí dvoch rokov bol aj s inými pripravený na odchod do civilu, ale prišiel rozkaz, že im službu v PTP predlžujú na neurčito. Bol prevelený na Ostravsko, do bane a až koncom roku 1953 bol prepustený do civilu.

 

Po návrate domov hľadal zamestnanie. Našiel si miesto v Prešove, kde po zaškolení v Košiciach a v Bratislave otvoril antikvariát. Po šiestich rokoch sa zamestnal v závode Poľnohospodárskych stavieb v Prešove, kde pracoval na PaM - e. Tu odpracoval plných tridsať rokov. Nakoniec už bol vedúcim PaM - u. V roku 1990 odišiel do dôchodku.

 

V roku 1968 si popri zamestnaní dokončil teologické štúdiá v Košiciach a po získaní absolutória z teológie mal byť v roku 1970 vysvätený. Nakoniec štátna správa zasiahla a vysviacku prekazila. V prešovskej katedrále pôsobil od roku 1968 ako kantor.

 

Vytúženú kňazskú vysviacku prijal až po Nežnej revolúcii dňa 9. marca 1997 z rúk biskupa Jána Hirku v kaplnke biskupskej rezidencie v Prešove. Po vysviacke pôsobil ako výpomocný duchovný v katedrálnom chráme, kde pravidelne vysluhoval sviatosť zmierenia, až pokiaľ ho neobmedzilo podlomené zdravie.

 

Konfederácia politických väzňov Slovenska pri príležitosti 70. výročia tzv. Prešovského soboru udelila aj ďalšie pamätné listy, ktoré dostali aj vdovy po väznených a prenasledovaných gréckokatolíckych kňazoch Anna Ivanková z Humenného (vdova po otcovi Michalovi Ivankovi), Klára Ivanková z Topoľovky (vdova po otcovi Františkovi Ivankovi), Helena Krajňáková z Košíc (vdova po otcovi Jánovi Krajňákovi), Teodózia Kompérová z Košíc (vdova po otcovi Pavlovi Kompérovi) a Mária Valková z Košíc (vdova po otcovi Jánovi Valkovi).

 

Prešovské arcibiskupstvo a Konfederácia politických väzňov Slovenska tak symbolicky vzdali úctu a vďaku kňazom a ich manželkám, ktorí sa odmietli vzdať svojej viery a znášali kvôli tomu väznenie a prenasledovanie.