Vladyka Jonáš slúžil prvú archijerejskú svätú liturgiu vo svojom rodisku v Oľšavici

Do svojej rodnej Oľšavice v Levočskom okrese prišiel už počas prvých dní od svojho vysvätenia za gréckokatolíckeho arcibiskupa vladyka Jonáš Maxim. Ako hlava Gréckokatolíckej cirkvi tu 4. februára, počas prvej februárovej nedele, prvýkrát slávil archijerejskú svätú liturgiu. Prítomní na slávnosti boli viacerí kňazi z miestneho Popradského protopresbyterátu i niekdajší kňazi, ktorí v tejto farnosti či v okolitých farnostiach v minulosti pôsobili. Archijerejskej svätej liturgie sa zúčastnili stovky veriacich – domácich i cezpoľných z okolitých obcí Nižné Repaše, Torysky, Tichý Potok a ďalších. V slávnostnom sprievode sprevádzali otca arcibiskupa rodáci v tradičných miestnych krojoch. Keďže kapacity miestneho Chrámu sv. Mikuláša nepostačovali, liturgiu bolo možné sledovať i prostredníctvom live streamu v exteriéri chrámu.

 

Vo svojej homílii sa otec Jonáš prítomným prihovoril ako ten, ktorý je jedným z nich, ten, ktorý je súčasťou celku prítomných. „Prišiel som k vám ako váš rodák. Prišiel som, aby som blahoslovil.“ Na príklade nedeľného evanjelia približoval to, ako si máme navzájom preukazovať skutky milosrdenstva a na ich základe budeme súdení. Vladyka zdôraznil, aby sme si navzájom „blahoslovili“, teda „dobre hovorili, dobro želali“. „Ja sám som prišiel, aby som blahoslovil – dobré slovo hovoril. Aby som za to dobré, čo sa mi stalo, z hĺbky srdca spolu s vami Boha blahoslovil: Bože, ďakujem za dobrodenia, za to, že z Tvojej milosti som tým, kým som.“

 

Prítomným tiež pripomenul prerod ľudí v Oľšavici. O generáciách dozadu najstarší pamätníci hovorili ako o tých, ktorí veľa nadávali, kliali, pričom išlo najmä o obdobie 20. a 30. rokov minulého storočia. To sa však neskôr priam hmatateľne obrátilo. Vladyka vyzdvihol osobnosť otca Mašleja, miestneho kňaza, ktorý mal na túto obec veľmi výrazný vplyv. Pripomenul časy, keď v Oľšavici ľudia pochopili, čo je to vidieť v druhých Krista a pomáhali Židom počas ich prenasledovania. Práve touto formou konali evanjeliové skutky. „Vedeli prijať cudzích ľudí, schovať ich, urobili ich súčasťou svojich rodín, prešli na dobrú stranu.“ Vladyka Jonáš zdôraznil, že vždy sa dá prejsť na inú stranu, vybrať si lepšiu čiastku, presne tak, ako sa stalo aj v tejto obci. „Možno aj moje kňazstvo je tá milosť, ktorú Oľšavičania vyprosili cez to, že vedeli prijať cudzích ľudí, odchýlili sa od toho, aby mali zlo v srdcu, mysli, na jazyku a prešli na dobrú stranu. Stále máme na výber.“

 

Jonáš Maxim v príhovore povzbudzoval k tomu, aby sme všetci spoločne „blahoslovili“ - dobro hovorili, mysleli, hľadali, konali. „Chcel by som, aby sme znova našli to dobro a pestovali ho. Nech nám Pán dá silu robiť to, čo naši predkovia. Našou úlohou je pokračovať v tejto štafete, aby sa viac dobra rozšírilo všade tam, kde sme. Do toho sme všetci pozvaní.“

 

V závere liturgie tlmočili novému arcibiskupovi viacero blahoželaní. Vzácny čas okrem spoločne slávenej Eucharistie umocnil i obed v kultúrnom dome, ktorý bol zároveň priestorom pre spoločné rozhovory s vladykom. O spríjemnenie tohto poludnia sa svojím jedinečným spevom postarali chlapci z miestnej Folklórnej skupiny Jalinka. Atmosféra celého dňa sa niesla v duchu veľkej radosti, vďačnosti a hrdosti Olšavičanov na ich rodáka, ktorý sa postavil na čelo našej cirkvi.