Úmrtie sestry Pavly Anny Ištavníkovej SNPM

Rehoľná sestra Pavla Anna Ištavníková SNPM zomrela náhle 2. marca 2013 na silný srdcový infarkt vo veku 80 rokov. Zádušnej svätej liturgii a pohrebným obradom 4. marca 2013 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove predsedal prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ a v homílii sa prihovoril košický eparchiálny biskup Milan Chautur CSsR. Bola pochovaná na mestskom cintoríne v Prešove.

Sr. Pavla Anna Ištvaníková sa narodila 12. júna 1932 na Závadke, okr. Spišská Nová Ves. Sviatosť krstu a myropomazania prijala hneď o štyri dni po svojom narodení. Navštevovala deväťročnú základnú školu vo svojej rodnej obci Závadka a 4-ročnú meštiansku školu v Prešove. Neskôr si v Čechách urobila Strednú zdravotnú školu a tak získala profesiu zdravotnej sestry.

1. augusta 1947 ako pätnásťročná vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove, kde 17. júla 1948 prijala rúcho sestier služobníc a vstúpila do noviciátu.

V roku 1949 z dôvodu hromadného vývozu sestier do Čiech bola zo strany predstavených kandidátkam a novickám ponúknutá možnosť návratu domov k rodičom. Sestra Pavla vo svojich sedemnástich rokoch, ešte tak mladá, prejavila veľkú odvahu a rozhodnosť odísť spolu s ostatnými sestrami do Čiech a zdieľať spolu s nimi rehoľný život obdarený týmto ťažkým krížom.

V Uherskom Hradišti pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici. Neskôr pôsobila v Domove dôchodcov v Kolešoviciach. Tam 23. marca 1958 zložila svoje doživotné rehoľné sľuby. V roku 1970 si u otca Bártu v Liberci tajne urobila tzv. „malú teológiu“.

Po návrate na Slovensko v roku 1971 pracovala opäť ako zdravotná sestra v Ústave sociálnej starostlivosti v Jabloni.

Sr. Pavla počas svojho rehoľného života zastávala viaceré úrady v provincii sestier služobníc, či už úrad predstavenej domu, provinciálnej zástupkyne či provinciálnej radkyne. V období od roku 1990 do roku 2000 zastávala úrad provinciálnej predstavenej.

Toto obdobie bolo veľmi náročným časom, pretože v krajine padol totalitný režim, Cirkev dostala slobodu a sestry už nemuseli žiť v utajení. Hneď na začiatku jej úradu ju čakala ťažká úloha – ukončiť exil sestier v Čechách. Vďaka jej horlivosti sa všetky sestry vrátili späť na Slovensko, kde mohli naplno rozvíjať našu charizmu. Toto obdobie prinieslo vzápätí ďalšiu výzvu pre jej službu v úrade provinciálnej predstavenej. Do kláštora sa hlásilo veľa dievčat, ktoré už mohli slobodne nosiť rúcho, preto bolo potrebné otvárať nové misijné domy, budovať či opravovať kláštory a zabezpečiť prácu či vzdelanie pre prichádzajúce sestry.

Po odchode do dôchodku v roku 2000 pôsobila v Ľutine, v Humennom a potom až do svojej smrti v Michalovciach.

Sestra Pavla vo svojom zasvätenom živote vytrvalo kráčala ako verná služobnica Nepoškvrnenej Panny Márie. Mala úprimný a živý vzťah s Bohom, ktorý neustále prehlbovala osobnou a spoločnou modlitbou. Modlila sa vždy, za známych i neznámych. Vnímala celý svet, hoci ten jej – fyzický, bol zo zdravotných dôvodov zúžený iba na priestory michalovského kláštora.

Z jej vlastností najviac vyniká materinskosť. Sr. Pavla mala silné materinské srdce a živý záujem o každú sestru. Vedela počúvať, objať a pochopiť. Mala veľmi rada humor, vedela sa smiať a radovať. Bola aktívnou sestrou, ktorá vedela pomôcť všade tam, kde to bolo potrebné. Snažila sa, aby láska k Pánovi bola premenená v konkrétne skutky.

Posledné obdobie jej života bolo poznačené častými chorobami. Jej zdravotný stav bol natoľko vážny, že jej nedovoľoval fyzický pohyb, a preto bola odkázaná na invalidný vozík a pomoc sestier. Kvôli tomuto zdravotnému stavu sa už nezúčastňovala spoločných rehoľných stretnutí mimo svojho kláštora. Vždy však žila s celou našou Provinciou, zdieľala s nami naše starosti i radosti; dôverovala, že Boh sa o nás postará i o ďalšie iné sestry, ktoré budú prinášať lásku všade tam, kde budú pôsobiť.

My, ktorí sme ju bližšie poznali, sme sa stali svedkami Kristovej lásky, ktorú sme zakúsili práve cez dobrotu, živú srdečnosť a lásku našej sr. Pavly.

Večná jej pamiatka!