Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov
Menu
Citát
Aby sme mohli ohodnotiť čnosti nejakého človeka, netreba sa naň pozerať pri veľkých udalostiach, ale pri každodennom živote.
Blaise Pascal
Gréckokatolícky magazín
Centrum pre rodinu Sigord
Rómska misia
Gréckokatolícke Mládežnícke Pastoračné Centrum
Úvod > Arcibiskupstvo > Spravodajstvo > Správy

28.12.2013 | Stanislav Gábor a Ľubomír Petrík | Čítanosť(3622) | Foto | Prílohy
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu

Pohreb gréckokatolíckeho kňaza Ota Gábora v Prešove

Pohreb gréckokatolíckeho kňaza Ota Gábora v Prešove

Na sviatok sv. prvomučeníka Štefana, 27. decembra, sa v preplnenej Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove konal pohreb gréckokatolíckeho kňaza Prešovskej archieparchie otca Ota Gábora, titulárneho arcidekana, ktorý zomrel v 42. roku kňazstva a v 85. roku života v stredu ráno 25. decembra 2013 na Sviatok Narodenia Pána. Pohrebným obradom a zádušnej pohrebnej svätej liturgii predsedal prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ a koncelebroval bratislavský eparchiálny biskup Peter Rusnák, pomocný prešovský biskup Milan Lach SJ a takmer šesťdesiat kňazov oboch obradov.
Vladyka Ján v homílii vysoko vyzdvihol osobnosť zomrelého kňaza. Okrem iného povedal, že u otca Ota bola neprehliadnuteľná jeho veľká radosť z toho, že môže Bohu slúžiť ako kňaz. „Videl som“, povedal vladyka, „že tento kňaz si vychutnáva kňazskú službu. Chcel by som mať všetkých kňazov takých. Pán si ho vzal priamo na sviatok Narodenia. Pre neho to bolo narodenie pre nebo. Áno, bol už zrelý pre nebo. Pomohli mu k tomu mnohé životné kríže, keď sa ho ujali dobrí ľudia, aj otcovia františkáni. Vnímal som ho ako veľkého mariánskeho ctiteľa. Viedol mariánske večeradlá. Postavil aj novú farskú budovu v Ľubovci, ale najradšej asi spovedal. Svojím životom a smrťou nám dal krásny príklad zrelého kresťanského života. Patril ku kňazom, ktorí mi robili veľkú radosť.“
Pochovaný bol na mestskom cintoríne v Prešove. Večná mu pamiatka!  
 
Otec Oto Gábor sa narodil 2. novembra 1928 v Bardejove ako prvé zo šiestich detí rodičom Jánovi a Júlii, rodenej Pekarikovej. Malý Oto však skoro osirel. O šesť malých sirôt sa začal starať mamin brat Jozef Pekarik.
Rozhodujúci vplyv mala v jeho živote rehoľa františkánov pôsobiaca vtedy v Bardejove a osobitne jeho učiteľ a katechéta na osemročnom gymnáziu páter Augustín Novický OFM, ktorý ho ako sirotu prichýlil v roku 1939 vo františkánskom kláštore v Bardejove. Keď bol preložený do Prešova v roku 1942, vzal malého Ota so sebou. V Prešove pokračoval v štúdiu na 1. štátnom gymnáziu na Stromoradí. Jeho cesta ku kňazstvu sa začala už vo františkánskom kláštore v Bardejove. Tam prežil medzi rehoľníkmi tri roky a ďalší rok v Prešove. Ako 15-ročný po skončení piatej triedy gymnázia bol 25. augusta 1943 vo františkánskom kostole sv. Jakuba v Trnave oblečený do rehoľného rúcha a prijatý do noviciátu. Po ukončení noviciátu zložil v auguste 1945 dočasné sľuby a presťahoval sa do františkánskeho kláštora v Malackách. Tam dokončil gymnaziálne štúdiá maturitou a pokračoval v štúdiu filozofie a teológie v kláštore v Žiline. Po druhom ročníku teológie mu nitriansky biskup Mons. Eduard Nécsey udelil nižšie svätenia.
Jeho cestu ku kňazstvu však prerušila povestná „Barbarská noc“ v roku 1950. Zo Žiliny bol spolu s ostatnými františkánmi odvezený do sústreďovacieho saleziánskeho kláštora v Hronskom Beňadiku, odkiaľ bol 1. mája spolu s ostatnými klerikmi  premiestnený na stavbu Priehrady mládeže pri Púchove. Keď ho v auguste 1950 prepustili z Priehrady mládeže, odišiel k príbuzným do Košíc, a tam si hľadal zamestnanie. V septembri nastúpil k Štátnym lesom. Po trojmesačnom účtovníckom kurze v Košiciach bol určený za účtovníka na Lesný závod v Zborove pri Bardejove.
Po skončení vojenčiny sa vrátil na východné Slovensko a až do odchodu do dôchodku pracoval na rôznych pozíciách v lesníckom sektore. Kvôli potrebnej kvalifikácii diaľkovo absolvoval v rokoch 1954 – 1957 Strednú lesnícku technickú školu (SLTŠ) v Liptovskom Hrádku.
Hoci vonkajšie okolnosti vtedajšieho režimu neboli priaznivé, v jeho vnútri stále zostávala túžba stať sa kňazom. V polovici šesťdesiatych rokov si viackrát podával prihlášku na teológiu do Bratislavy. Mohol sa tam dostať, ako spomínal, ale len za cenu spolupráce so Štátnou bezpečnosťou, čo odmietol.  
V roku 1968, keď bola obnovená Gréckokatolícka cirkev, otvorila sa mu možnosť dokončiť štúdium za Prešovskú eparchiu. V rokoch 1969 – 1970 pokračoval diaľkovo v štúdiu na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. 26. apríla 1969 prijal v prešovskej katedrále sviatosť manželstva s Helenou Kravčákovou. Pán im v manželstve požehnal dve deti: Otíliu a Stanislava.
V máji 1970 mal byť spolu s inými bohoslovcami vysvätený vtedajším pomocným biskupom Mons. Vasiľom Hopkom za kňaza. K plánovanej vysviacke však nedošlo, lebo štátne úrady ju zakázali. Za kňaza bol napokon vysvätený tajne 30. októbra 1971 tajným biskupom Félixom Dávidkom v Prešove. Vo verejnej pastorácii však pôsobiť nemohol.  
Rok 1990 bol začiatočným rokom jeho verejnej kňazskej pastorácie. Ako 62-ročný začal od januára najprv ako spovedník v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove a neskôr od 1. októbra 1990 bol menovaný za správcu farnosti Ľubovec (okres Prešov).
V roku 1992 vydala Svätá stolica nariadenie, podľa ktorého sa všetci tajne vysvätení kňazi majú prihlásiť u svojich ordinárov – biskupov. Prihlásil sa aj otec Oto. Otec biskup Ján Hirka sa rozhodol, že ho spolu s ďalšími kňazmi znovu podmienečne vysvätí. A tak otec Gábor prijal podmienečne 29. mája diakonskú a 30. mája 1992 kňazskú vysviacku. Na to pokračoval naďalej v kňazskej pastorácii ako správca farnosti Ľubovec a to až do roku 1997. Podarilo sa mudať do poriadku majetkovo-právny stav farnosti a postaviť novú farskú budovu. Počas pastorácie vo farnosti Ľubovec bol v roku 1993 aj riaditeľom Biskupského úradu v Prešove. V rokoch 1997 – 1998 pôsobil ako výpomocný duchovný vo farnosti Prešov-mesto, kde slávil sväté liturgie v kaplnke v nemocnici a v Ústave pre postihnutých na Volgogradskej ulici; ako aj u sestier služobníc na Sládkovičovej v Prešove.
25. marca 1998 mu otec biskup Ján Hirka za jeho obetavú prácu udelil titul titulárneho arcidekana. Od 1. augusta 1998 do 30. júna 2000 bol špirituálom v Gréckokatolíckom kňazskom seminári v Prešove. Po ukončení tejto služby bol opäť menovaný za výpomocného duchovného pre farnosť Prešov-mesto, a tým bol až do svojej smrti. Okrem pravidelného spovedania v katedrále bol poverený aj duchovnou starostlivosťou o Hospic sv. Kozmu a Damiána v Prešove. Tam aj poslednýkrát slávil svätú liturgiu v Predvečer Narodenia Pána.
Celý jeho život bol poznačený františkánskou spiritualitou, ktorú vo svojej starobe prežíval spolu s manželkou Elenou v Treťom (svetskom) ráde sv. Františka, v spoločenstve  pri prešovskom františkánskom kláštore. Pravidelne a aktívne sa zúčastňoval na stretnutiach terciárov a na duchovných obnovách. V rokoch 1990 – 1993 aktívne pôsobil ako presbyter v Neokatechumenátnom spoločenstve vo farnosti Prešov-mesto.
Už za totality sa dozvedel od otca Ivana Mastiliaka CSsR, ku ktorému chodil pravidelne na svätú spoveď, o Mariánskom kňazskom hnutí, ktoré založil taliansky kňaz Don Stefano Gobbi. V roku 1991 sa s ním aj osobne stretol na duchovných cvičeniach v Olomouci a sprevádzal ho pri návšteve pútnického miesta v Ľutine. Od roku 1992 až do roku 2006 sa každoročne zúčastňoval na týždenných duchovných cvičeniach pre kňazov v Taliansku, ktoré viedol Don Gobbi. Prvé soboty v mesiaci viedol otec Oto v Prešove mariánske večeradlá ráno v katedrále a večer v Chráme bl. Pavla Petra Gojdiča na Sídlisku III, ktoré si u veriacich získali veľkú obľubu.
Pri 40. výročí svojej vysviacky napísal krátku autobiografiu pod názvom Moja cesta ku kňazstvu. Rád cestoval a veľmi sa tešil, že mohol ako kňaz navštíviť svetoznáme mariánske pútnické miesta. Vo svojich spomienkach uviedol: „A tak som vďačný Pánu Bohu i Matke Božej, že sa mi podarilo navštíviť tieto významné cirkevné miesta a už netúžim ísť nikde, len sa dostať do neba.“

Prílohy

Mimoriadny rok sv. Jozefa
Dnes
14. jún 2021 (pondelok) Vasil
Svätý dňa: Svätý prorok Elizeus. Náš otec svätý Metod, konštantínopolský patriarcha.
Liturgické čítania:
Ap. zač. 102. (Rim 9, 18 – 33); Mt zač. 40. (11, 2 – 15)
Kalendár
PonUtoStrŠtvPiaSobNed
123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
282930 
Anketa
Páči sa Vám dizajn našej web-stránky?
veľmi
1406909 (35 %)
môže byť
1283233 (32 %)
nepáči
1299042 (33 %)
Hlasy: 3989184
Už ste hlasovali!
TKKBS
Slovo
Rádio Lumen
TV LUX