Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, na biskupskej vysviacke Mariána Andreja Pacáka CSsR

 

Včera Katolícka cirkev na Slovensku žila osobitnou udalosťou, blahorečením Anky Kolesárovej. V zozname svätých a blahoslavených sa odteraz meno tejto jednoduchej dedinskej dievčiny z neďalekej Vysokej nad Uhom skveje vedľa Poľky Karolíny Kozkowej dorúbanej šabľou ruského vojaka počas prvej svetovej vojny, vedľa Talianky Márie Goretti, dobodanej bajonetom pri pokuse o znásilnenie mládencom z toho istého gazdovstva, či blahoslavenej Terézie Bracco, ktorá bola pri prechode vojnového frontu zabitá podobne ako naša Anka, tiež vojakom – nie sovietskym, ale nacistickým.

 

Pri spomienke na ich osudy, je potrebné pripomínať si aj bezpočetné ďalšie príbehy obetí všetkých druhov násilia, všetkých dôb a na celom svete, zvlášť sexuálneho násilia, ktoré je vždy hrubým porušením Božieho i ľudského zákona, vždy do neba volajúcim hriechom i zločinom, ... nech by ho páchal ktokoľvek ... akýmkoľvek hanebným a zavrhnutiahodným spôsobom.

 

[Príbehy Anky, Karolíny, Márie Goretti, či Terézie sú príkladmi hrdinského postoja žien a dievčat, ale i mužov – spomeňme si na skupinu ugandských mučeníkov, mládencov odporujúcich nemravnému obťažovaniu ich kráľa - , ktorí zoči-voči násiliu, s pomocou Božej milosti, dokázali bojovať za svoju fyzickú integritu a vnútornú slobodu až v takom stupni, že v sebe prekonali prirodzený pud sebazáchovy, že premohli dokonca aj strach oberajúci človeka o slobodnú vôľu. Ich odmietnutie podvoliť sa násiliu bolo nielen prejavom prirodzeného ľudského odporu voči hrubému zásahu do intímnej sféry, ale bolo podporené aj tým duchovným, kresťanským ideálom, ktorému úprimne verili.

Pripomenutie si ich príbehu, môže poslúžiť aj ako spomienka na mnohé ďalšie iné nevinné obete násilia, ktoré prežili fyzické útoky, ale dlho, ba možno celý život nesú ich rany v hĺbke duše.]

 

Tisíce ľudí, zvlášť mladých, ktorí už roky putujú k Ankinmu hrobu považujú jej príbeh a ideál, ktorý stelesňuje, za inšpiratívny z viacerých ohľadov pre ich osobný duchovný život, a to napriek tomu, že nechýbali a nechýbajú pochybovačné hlasy, či ironické úškrny, ktoré budú hovoriť o tmárstve, o vymývaní mozgov mládeže, označiac takéto blahorečenia za nezmyselné, kontraproduktívne, či triumfalistické, alebo, v lepšom prípade, ako sa dnes s obľubou hovorí za tzv. „kontroverzné“.

 

V tejto chvíli sa slávi v Košiciach ďakovná sv. omša spojená s uložením Ankiných relikvií v katedrále, v dóme sv. Alžbety. A v rovnakom čase sa my stretávame v tejto michalovskej bazilike, pri relikviách mučeníka blahoslaveného Metoda Dominika Trčku ktorého liturgickú spomienku sme slávili pred týždňom, pri pozostatkoch tohto mučeníka slobody svedomia, slobody Cirkvi, mučeníka vernosti Kristovi a jeho pozemskému námestníkovi, rímskemu biskupovi - pápežovi.

 

Možno by sa niekomu mohlo zdať, že začínam túto homíliu akosi priširoko a „od veci“, veď spomienka na mučeníkov na prvý pohľad nemá súvislosť s dôvodom našej dnešnej prítomnosti. Zišli sme sa predsa na biskupskej chirotonii, na vysviacke nového biskupa pre slovenské gréckokatolícke biskupstva v kanadskom Toronte.

 

Možno na to idem naozaj trochu zoširoka, ale ... hneď to vysvetlím.

 

Nezabúdajme, že mučeník, martýr, znamená „svedok“. V Cirkvi je spomienka na mučeníkov spomienkou na tých, ktorí svojim životom i smrťou vydali svedectvo o Kristovi a svojej viere v neho. Príbehy mučeníkov však nielen inšpirujú, ale tak trochu aj vyrušujú, či provokujú. Stavajú nás totiž pred náročnú otázku:

- Existujú hodnoty, kvôli ktorým sa oplatí riskovať, či dokonca obetovať život?
- Existuje ideál, ktorý je hodný toho, aby mu človek vydal svedectvo až takým spôsobom, teda, že sa rozhodne obetovať aj to najcennejšie čo má, vlastný život?
Vo svetle Kristovho učenia a príkladu, vo svetle životných príkladov nespočetných zástupov tých, ktorí Krista nasledovali v živote i smrti, vo všetkých stavoch a povolaniach, odpovedáme: Áno!

 

- Čo však znamená obetovať svoj život ako svedectvo viery?
- Deje sa tak vari len pri krvavom mučeníctve?
Aj tu je odpoveď jasná: Samozrejme že nie!

 

Veď vydávať svedectvo Kristovi je možné nielen jednorazovým úkonom najvyššej, krvavej sebaobety, ale aj – ba najmä - postupným trvalým, slobodným odovzdaním celého svojho života, prekonávaním vlastnej slabosti, bojom proti vlastnému egoizmu, obetovaním sa pre druhých. A k takémuto „mučeníctvu“, teda svedectvu, sme povolaní všetci, každý spôsobom jemu primeraným a vlastným.

 

Veď už krstom, všetci, sme sa obliekli v Krista (porov. Gal 3, 27) a boli sme pozvaní k tomu, aby sme „žili novým životom“ (Rim 5 6, 4). Ale aj tento „nový život v Kristovi“ má mnoho foriem a stupňov, tak ako je aj mnoho foriem kresťanského povolania.

 

Popri najvšeobecnejšom povolaní k napĺňaniu kresťanského ideálu v manželskom a rodinnom živote, či inej laickej forme života, všetci sú pozývaní k zhodnocovaniu svojich talentov – niekto aj cez k osobitné zasvätenie sa v službe Bohu a blížnym v rehoľnom živote, alebo v kňazskej službe.

 

Náš dnešný svätenec, otec Marián Andrej sa už od detstva učil základom kresťanského života v rodine, v tejto prvej, domácej cirkvi. Kresťanská rodina môže a má byť prvou „školou svätosti“, miestom kde je možné tým najprirodzenejším a najhlbším spôsobom osvojovať si zásady, ktoré formujú správanie a duchovný život človeka aj v dospelosti. Príklad rodičov je najlepšou školou. V kresťanskej rodine sa často už v detstve rodí nielen rozhodnutie byť dobrým kresťanom, teda vydávať svedectvo Kristovi v ďalších životných etapách. Kresťanská rodina je najčastejšie aj miestom, kde sa prirodzene rodí a rozvíja rehoľné a kňazské povolanie. Potvrdením toho je aj rodina Pacákovcov, spomedzi ktorých sa traja chlapci rozhodli pre kňazstvo.

 

Odovzdanie svojho života do služieb Krista takým osobitným zasvätením, ktoré prekračuje hranice kresťansky „povinného“ správania sa, začal dnešný svätenec uskutočňovať v Kongregácii Najsvätejšieho Spasiteľa. Tu sa postupne zaviazal Bohu sľubmi chudoby, čistoty a poslušnosti a prijal aj kňazskú vysviacku. Dobrovoľne sa rozhodol pre osobitnú formu svedectva Kristovi celým svojím rehoľným a kňazským životom.

 

Dnešnou biskupskou vysviackou bude začlenený do kolégia biskupov, nástupcov Apoštolov, v plnosti kňazstva. Toto bude ďalšia fáza jeho životného svedectva. Z poverenia Svätého Otca sa stane biskupom v spoločenstve slovenských gréckokatolíkov žijúcich v Kanade. Odteraz osobitným spôsobom preň budú platiť Kristove slová: „Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 15-16).

 

Svoju fyzickú rodinu už pred časom opustil svojou prvou duchovnou životnou voľbou. Teraz, prijímajúc výzvu Svätého Otca Františka sa istým spôsobom vyčleňuje aj zo svojej rehoľnej rodiny, zanechá dokonca aj svoju vlasť, zriekne sa všetkých týchto svojich doterajších oporných bodov a ľudských istôt, aby sa vybral ako skutočný misionár, syn sv. Alfonza, na novú, neľahkú misiu.

 

Niekto by možno mohol oponovať, že o čom vlastne hovoríme, - aké straty, či zriekanie – veď otec Marián Andrej sa dnes stáva biskupom, teda šéfom, alebo, ako sa to zvykne mediálne hovoriť, „vysokým cirkevným hodnostárom“, a je vyslaný nie kamsi na Sibír, alebo do Papuy-Novej Guiney, ale do Kanady, do krásnej, bohatej a demokratickej krajiny. Predstavte si, že by sa našlo dosť ľudí, ktorí by si dali takpovediac „aj koleno vŕtať“, keby mohli byť šéfmi nejakej firmy v Kanade?!

 

Iste, aj tak to niekto môže vidieť.

 

Možno ten, kto si predstavuje postavenie biskupa v Katolíckej cirkvi ako stupienok v kariérnom postupe vo veľkej medzinárodnej firme. Ale v tomto prípade nesedí dokonca ani takéto skreslené prirovnanie.

 

Otec Marián Andrej sa totiž nestáva biskupom, aby „išiel do lepšieho“.

 

Každému kto vníma súčasné dianie v Cirkvi je jasné, že hádam ešte nikdy v histórii spoločenský kredit biskupa, a to najmä v anglosasskom svete do ktorého patrí aj Kanada, nebol na takej nízkej úrovni, ako je tomu v posledných rokoch, v týchto časoch škandálov devastujúcich najmä hierarchiu Cirkvi kvôli jej starým i súčasným hriechom, kvôli neochote, či neschopnosti mnohých jej predstaviteľov adekvátne reagovať na pohoršenie, ba zločiny vo vlastných radoch.

 

Ale okrem pochopiteľného a oprávneného rozhorčenia nad hriechmi a nezákonnosťami, - čo je jednou stranou mince, nezávisle od všetkého toho, v západnom sekulárnom svete rýchlo rastie aj skutočná ideologická nenávisť voči Cirkvi, predovšetkým voči jej hierarchickej štruktúre. Táto nenávisť sa prejavuje predovšetkým ako podráždená reakcia zoči-voči konzekventnému ohlasovaniu katolíckeho učenia, zvlášť v takých elementárnych oblastiach ako je téma dôstojnosti ľudského života od počatia pro prirodzenú smrť, v otázke manželstve, či antropologickej identity človeka. Nedávno zosnulý chicagsky kardinál George, pri pohľade na vývojovú krivku postoja k Cirkvi a jej učeniu v západnom sekularizovanom svete vyhlásil:

 

„Komunizmus natláčal všetkým totalitný životný štýl založený na základnom predpoklade: Boh neexistuje. Najvernejším spojencom a pokračovateľom komunizmu je sekularizmus. ... Ja ešte dúfam, že umriem na svojom lôžku, môj nástupca pravdepodobne vo väzení a jeho nástupca zomrie na verejnom námestí ako mučeník. Avšak verím, že jeho nástupca pozbiera úlomky rozbitej spoločnosti a pomaly napomôže k obnove civilizácie – urobí teda to, čo Cirkev už v dejinách ľudstva neraz urobila.“ (http://www.iltimone.org/news-timone/il-card-g eorge-preparatevi-io-mori r-in-un-letto-il/)

 

Z našej slovenskej perspektívy sa tieto slová môžu zdať príliš pesimistické, či zbytočne alarmujúce, no na Západe ich mnohí považujú za prorocké. Na Slovensku ešte tak trochu žijeme, ba takpovediac hovieme v doznievaní eufórie zo znovuzískanej náboženskej slobody po páde komunizmu. Nová kultúrna vojna protináboženského liberálneho sekularizmu moderného Západu k nám ešte nedorazila v plnej sile, ale len v niektorých ojedinelých periférnych prejavoch. Sem tam sa ozve nejaký výstrel, či skôr výstrelok, ale skutočná paľba a bombardovanie sa ešte len chystá. Obávam sa, že ani spoločenstvo veriacich, ani hierarchickí predstavitelia Cirkvi na Slovensku ešte nie sme dostatočne pripravení na tento vývoj a čím dlhšie si budeme myslieť, či svorne navrávať, že sa nás netýka, alebo, že sa nám vyhne, tým bolestivejšie rany v tomto duchovnom a kultúrnom boji skôr-či neskôr utŕžime. Bolo by teda tragické, keby sme sa aj naďalej tvárili tak flegmaticky, či optimisticky, ako je to v tom vtipe o paradajke, ktorá keď sa skotúľala z okenného parapetu, z okna na paneláku – letí a hovorí si – aha, siedme poschodie ... a všetko je v poriadku, ... aha, šieste poschodie a všetko je v poriadku, ... aha, piate poschodie a všetko je v poriadku ..., aha, štvrté poschodie ...

 

 

Byť katolíckym biskupom v sekularizovanej spoločnosti dnešnej Kanady, nie je žiadna veľká výhra, to nie je spoločenské postavenie, na ktoré by sa niekto mohol nechať zlákať, aby si vylepšil status na facebooku.

 

Byť východným biskupom okrem toho nutne stavia kandidáta do pozície menšiny aj v rámci Katolíckej cirkvi a byť slovenským gréckokatolíckym biskupom v Kanade znamená byť biskupom najmenšej z východných katolíckych komunít.

 

Otec Marián Andrej, stal si sa biskupom pre eparchiu, ktorá nemá ani veľký počet farností, ani veľký počet veriacich, nebola ti daná za odmenu, ani ako nejaká tzv. „lukratívna ponuka“, a to nielen v nejakom smiešnom materialistickom zmysle slova, ale ani v tom duchovnom zmysle pochopiteľného pastoračného i ľudského zadosťučinenia, a radosti, ktorú môže človek cítiť v hoci aj malom, ale predsa len prekvitajúcom cirkevnom spoločenstve, plnom entuziazmu, náboženskej horlivosti a mnohých pastoračných aktivít.

 

Tvoja ochota prijať postavenie „najmenšieho z malých“, vybrať sa na službu „najmenším“ a „vzdialeným“ – to je znak Kristov v tvojom živote, to je „investícia“, ktorá prináša úroky až do večnosti. Kristovi osobitne leží na srdci aj také „maličké stádo“ (Lk 12, 32) ako je spoločenstvo slovenských gréckokatolíkov v Kanade, ktorému cez teba, ako nového pastiera, chce dodať odvahu. Buď pre zverený ľud Dobrým Pastierom, takým pastierom, ktorý pre poslednú ovečku, pre tú poslednú zo sto, možno pre tú ranenú a krívajúcu, je ochotný vybrať sa do diaľky a hľadať ju v tŕní. Možno si pritom dotrháš rúcho a do krvi dodriapeš ruky i nohy. Možno sa pri tom budeš musieť oháňať pastierskou palicou, aby si zahnal dobiedzajúcu a zavýjajúcu svorku vlkov. A predsa sa za ňou vyberieš.

 

Ale okrem ideálneho duchovného obrazu Dobrého Pastiera – Krista, je treba pamätať aj na to, čo sa očakáva od teba ako od biskupa aj po stránke prirodzených vlastností.

 

Bez veľkých špekulácií sv. Pavol vymenúva celý rad požadovaných prirodzených ľudských kvalít, keď v liste Titovi hovorí, že

 

„...biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia.“ (Tit 1, 6-9) a v liste Timotejovi ešte dopĺňa zoznam, požadujúc od biskupa aby bol „rozvážny, slušný, ... schopný učiť, ... skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý“ (1 Tim 3, 1-7).

 

Zaiste, niekto si povie,- ale veď taký by mal byť každý kresťan, každý človek, nielen biskup! Samozrejme – ale ak sa toto žiada od každého kresťana, ba od každého človeka, od biskupa sa to očakáva mnohonásobne viac.

 

 

Inak sa staneš prameňom pohoršenia – pre veľkých i malých. A vieme čo k tomuto hovorí Kristus: „... pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18, 6-7)

 

Na biskupa – aj keď všetci pripúšťajú, že aj on ostáva len slabým človekom - sú teda oprávnene kladené vyššie nároky. Biskup je totiž veriacimi aj neveriacimi všeobecne a oprávnene vnímaný inak. Inak ako šéf firmy, inak ako vrcholový manažér, inak ako sú vnímaní svetskí verejní činitelia, ktorí sú do úradu dosadení svojimi voličmi alebo straníckymi šéfmi.

 

Paradoxne, pri svetských verejných činiteľoch niekedy isté prejavy, nafúkaného hulvátstva, prípadne pijanstva, násilníctva, frajerkárstva a kšeftárstva nielenže nie sú na prekážku v kariére, ale v štatisticky vôbec nie zanedbateľnej časti voličov im priam zdvíhajú preferencie. Tento fenomén s istou pochopiteľnou logikou platil už v primitívnych spoločenstvách minulosti, ktoré hľadali za šéfa tlupy nie nejakého filantropického filozofa, či jemnocitného estéta, ale zvyčajne takého Alfa-Samca, ktorý sa vedel najlepšie oháňať kyjakom pri love mamutov a pri bitke s nepriateľskou tlupou. A hoci sa odvtedy mnohé zmenilo, neraz sa podobný princíp prejavuje dodnes aj v rozvinutých demokratických spoločnostiach, kdekoľvek na svete a naprieč celým politickým spektrom.

 

Svetskí verejní činitelia sú vyjadrením vôle svojich voličov. Je teda zaujímavé vidieť, že v bežnom živote sú aj celkom slušní ľudia niekedy tak trochu radšej keď ich vedú a reprezentujú tí, ktorí nepôsobia príliš moralizujúco, ktorí vedia sľúbiť všetko po čom človek túži, aj keď každý vie, že ide o veci nesplniteľné, ktorí vedia v správnej chvíli ukázať na správneho nepriateľa vinného za všetko, ktorí vedia vzbudiť dojem ako by mali patent na rozum. Mnohým sa títo zdajú sympatickí, príťažliví a zrozumiteľní. Možno je to práve preto, že títo reprezentanti sú v podstate naozaj takí priemerní naši ľudia, ktorí majú chyby podobné ako značná časť ich voličov, a ktorí – práve preto, že tiež majú maslo na hlave – svojou prítomnosťou pomáhajú naše vlastné chyby lepšie ospravedlňovať a maskovať. Ak by sa chcel v spoločenskom živote, teda „v obci“ (čo je po grécky v polis a odtiaľ je slovo politika) angažovať človek príliš slušný, prípadne podozrivý z toho, že by chcel aplikovať či dokonca presadzovať nejaké príliš rigorózne morálne zásady, taký môže očakávať, že vzbudí u mnohých skôr nedôveru a nevôľu, vyplývajúce najmä zo strachu, že bude takúto morálku vyžadovať aj od iných. Najpravdepodobnejšie bude označený za farizeja a pri prvej vhodnej príležitosti bude s radosťou pranierovaný ba aj verejne zlynčovaný za jeho čo aj najmenšie skutočné alebo zdanlivé zaváhanie. História dávna i nedávna, zahraničná i domáca o tom poskytuje mnoho svedectiev.

 

Naši umelci Lasica a Satinský to krásne vyjadrili v ich známej pesničke, ktorú si možno ešte pamätáte, slovami:
V našej obci všetci pijú, iba Ďuro nie každému z nás vŕta v hlave, čo mu asi je.
Veď je taký ako my, Zdravý, mocný, lakomý, ...
Musíme sa Ďura spýtať, prečo nechce piť mohol by nám jedného dňa, pekne zavariť. Ani s nami nepije, ani ženu nebije prečo sa len od nás takto dištancuje? Ďuro ten si od nás nedal poradiť darmo sme ho ponúkali, nechcel si vypiť Tak sme mu na oplátku pichli vidly do ...ku. Odvtedy je v našej obci všetko v poriadku.

 

Ale nechajme folklór, politológiu a sociológiu.

 

Od kňaza a o to viac od biskupa, sa nevyžaduje angažovanie sa v politike, on nie je voleným reprezentantom svojich voličov, on sa nemusí uchádzať o ich priazeň aj znižovaním morálnej latky – práve naopak - má medzi zvereným mu ľudom predstavovať Krista, preto sa od neho právom očakáva že bude „iný“, že sa bude „dištancovať“, teda odlišovať – práve svojou bezúhonnosťou, miernosťou, skromnosťou, - jednoducho - svätosťou.

 

Toto odlišovanie, však nikdy nesmie byť prejavom sebaistej pýchy, či pocitu duchovnej nadradenosti, ani akejsi prázdnej, svätuškársky pôsobiacej mravokárnosti, ktorá viac irituje než priťahuje.

 

O službe biskupa platia osobitným spôsobom slová sv. Pavla: „Preto keď máme túto službu z milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujeme. Zriekli sme sa tajnej nehanebnosti; nepočíname si úskočne, ani nefalšujeme Božie slovo, ale zjavujeme pravdu, a tak sa pred Bohom odporúčame svedomiu všetkých ľudí. ... Veď nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. ... No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my.“ (2 Kor 4, 1-7)

 

Dnes, keď sa celým svetom preháňajú oblaky prachu z dopraskaných a porozbíjaných hlinených nádob jednoduchých členov i hierarchických predstaviteľov Cirkvi, tento rozvírený prach zatemňuje neraz aj jas Slnka, a necháva zapadnúť prachom Poklad, ktorý by tieto nádoby mali uchovávať. Ale aj napriek ťažkým oblakom prachu veríme, podľa slov proroka Malachiáša, že nad tými, ktorí si ctia Pánovo meno, “vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie“(Mal 2, 20) a aj spomedzi črepov rozbitých hlinených nádob zažiari poklad Božej milosti, ktorý ostáva nemenný a nezničiteľný. A nelámme definitívne palicu ani nad samotnými hlinenými nádobami. Aj pootĺkané, či dokonca na prach rozbité hlinené nádoby majú v logike Božieho milosrdenstva šancu povstať k novému životu, Ako? Nuž tak, že sa znova odovzdajú do rúk hrnčiara, aby túto ich hlinu nanovo premiesil a vyformoval. Veď všetkým nám, hlineným nádobám, zaznievajú aj dnes slová proroka Jeremiáša, ktorý hovorí: „Zostúpil som teda do hrnčiarovho domu. Ten práve pracoval na hrnčiarskom kruhu. Ak sa skazila nádoba, ktorú práve formoval, ako to býva s hlinou v hrnčiarových rukách, urobil z nej zas inú nádobu, akú uznal za dobré urobiť. A Pán prehovoril ku mne takto: „Či ja nemôžem, (dom Izraela), naložiť s vami tak ako hrnčiar? - hovorí Pán. Áno, ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách, (dom Izraela).“ (Jer 18, 3-10)

 

Pre nás sú tieto slová proroka výzvou, aby sme nikdy nikoho nezatracovali, ale ani aby sme nikdy s nespoliehali opovážlivým spôsobom na Božiu milosť, znemožňujúc tak jej skutočné účinkovanie v nás.

 

A preto, hoc sme len hlinené nádoby, máme dôveru v Božiu veľkosť a moc a preto dôverujeme aj slovám svätého Pavla z dnešného čítania, slovám overeným tisícročnou skúsenosťou Cirkvi, skúsenosťou prekážok vyplývajúcich predovšetkým zo slabosti a hriešnosti jej členov a ale aj skúsenosťou sily Božieho ducha, ktorý napriek všetkému víťazí:

 

“Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život. A tak. ... my veríme, a preto hovoríme.” (2 Kor 4, 6 – 15)

 

Okrem slov starozákonných prorokov, či sv. Apoštola Pavla, hovorí o spôsobe účinkovania biskupa aj množstvo cirkevných dokumentov, ktoré sa prihovárajú veľmi konkrétne a modernejšou rečou. Dekrét II. Vatikánskeho koncilu Christus Dominus o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi napríklad hovorí:

 

„12. ... biskupi nech hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je najdôležitejšia z ich prvoradých povinností. Nech ich silou Ducha povolávajú k viere alebo v nich utvrdzujú živú vieru. Nech im predkladajú úplné Kristovo tajomstvo, teda tie pravdy, ktoré nepoznať znamená nepoznať Krista. Nech im ukážu aj Bohom zjavenú cestu, ktorá vedie k oslave Boha a tým aj k večnej blaženosti.Okrem toho nech poukazujú na to, že podľa úmyslov Boha Stvoriteľa samy pozemské skutočnosti a ľudské ustanovizne slúžia aj na spásu človeka, a preto môžu nemálo prispieť k budovaniu Kristovho tela.

 

13. ....Keďže Cirkev má úlohu nadviazať dialóg so spoločnosťou, uprostred ktorej žije, povinnosťou biskupov je v prvom rade ísť medzi ľudí a usilovať sa s nimi nadviazať a rozvíjať rozhovor. Aby pri týchto rozhovoroch o spáse pravda vždy išla ruka v ruke s láskou a rozum s láskavosťou, biskupi musia vynikať jasnosťou reči a zároveň poníženosťou a vľúdnosťou, ako aj potrebnou obozretnosťou, ktorú však nech sprevádza dôvera; dôvera totiž zbližuje srdcia a tak napomáha priateľstvo.“

 

Milý otec Marián Andrej, keď si vezmeš sa svoje tieto odporúčania koncilu o službe biskupa, keď sa ich budeš snažiť uskutočňovať v svojom biskupskom živote – vydáš tým aj ty najlepšie svedectvo Kristovi.

 

Staneš sa jeho „svedkom“, tým že ohlasovaniu evanjelia „obetuješ svoj život“ – a toto tvoje svedectvo bude v Božích očiach rovnako cenné, ako vydanie mučeníckeho svedectva obetovaním vlastného života, ktoré vidíme v osobách mnohých svätých a blahoslavených v dejinách Cirkvi.

 

Nech ti v tejto tvojej službe pomáhajú svojim orodovaním blahoslavená Anka Kolesárová i tvoj rehoľný spolubrat blahoslavený otec Metod Dominik Trčka, nech teba i nás tieto blízke vzory hrdinskej mučeníckej svätosti vedú k túžbe a rozhodnutiu vydať sa na cestu každodennej svätosti a spoločne, každý podľa svojho stavu a povolania kráčať po nej ku Kristovi.

Zdroj: Foto: https://www.youtube.com/watch?v=OKjV1DCiuqs