Homília vladyku Jána Babjaka SJ, prešovského arcibiskupa metropolitu, v nedeľu 7. októbra 2018 v Bazilike sv. Petra v Ríme

Homília vladyku Jána Babjaka SJ, prešovského arcibiskupa metropolitu, v nedeľu 7. októbra 2018 v Bazilike sv. Petra v Ríme pri príležitosti Ďakovnej púte Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku do Ríma v rámci Jubilejného roka Prešovskej archieparchie (20. nedeľa po Päťdesiatnici)

 

Drahí spolubratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, ctihodné rehoľné sestry, excelencie páni veľvyslanci, milí naši pútnici zo Slovenska i z Ríma. Srdečne vás všetkých vítam vo Večnom meste Ríme na ďakovnej púti Gréckokatolíckej cirkvi, pri príležitosti 200. výročia od ustanovenia Prešovského biskupstva.

 

Iste každého z nás napĺňa úžas nad veľkosťou a krásou tejto baziliky. Možno ste tu niektorí prvýkrát, iní ste tu už boli veľakrát a spája sa vám s touto Bazilikou sv. Petra nejaký silný zážitok, či účasť na Pontifikálnej svätej omši so Svätým Otcom, či nejaký iný zážitok. Mňa k tejto bazilike viažu dva veľmi silné momenty.

 

– Biskupská konsekrácia, ktorú mi tu, pred hlavným oltárom baziliky, udelil Svätý Otec Ján Pavol II. 6. januára 2003. Keď som ležal na dlažbe Baziliky, preblyskla mi v hlave aj táto myšlienka: Je to realita, skutočnosť, alebo iba sen? A nebol to sen, bola to realita.

 

– Druhý veľmi silný moment sa odohral tiež tu v Bazilike sv. Petra pred hlavným oltárom, na rovnakom mieste, a bol spätý tiež so Svätým Otcom Jánom Pavlom II. Bolo to o dva roky neskôr 7. apríla 2005, keď som spolu s ostatnými slovenskými biskupmi prišiel na pohreb Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý tu v Bazilike ležal vystretý v rakve. Mohli sme k nemu pristúpiť a chvíľu sa v tichosti modliť za neho a možno ešte viac k nemu.

 

Drahí bratia a sestry, milí pútnici. Iste všetci sme sa už zúčastnili pohrebu a odprevádzali sme niekoho blízkeho, či známeho na cintorín, k hrobu. Vo všetkých prípadoch nebožtík zostal už na cintoríne a pohrebný sprievod sa vrátil naspäť, už bez nebohého.

 

Dnešné evanjelium nám však predstavuje jediný odlišný prípad, keď sa mŕtvy vrátil domov. Približuje nám to dnešné Božie slovo, dnešné Evanjelium.

 

 

V tomto príbehu o vzkriesení mŕtveho naimského mládenca Ježiš sa prejavuje ako víťaz nad smrťou. Prichádza na scénu plnú nesmierneho smútku a premieňa úzkosť smrti na radosť z návratu do života. Tá istá Ježišova moc, ktorá v tomto prípade navrátila mŕtveho chlapca jeho matke, v mnohých iných situáciách navracia synov a dcéry, duchovne mŕtvych v hriechu, späť do milujúceho náručia nebeského Otca.

 

Drahí bratia a sestry! Aj my sme povolaní víťaziť nad smrťou, prinášať nový život v hojnosti, obnovovať životné podmienky človeka. Tento príbeh o vdove, ktorej smrť vzala aj manžela, aj syna, nám predstavuje úlohu nás – kresťanov, ktorí sme Božím ľudom a služobníkmi jeho ľudu.

 

Každý hriech ohrozuje život Božích detí. Dokonca môže ho úplne zničiť. Všetci sme sa narodili v smrti dedičného hriechu, ale boli sme znovuzrodení svätým krstom. Tí, čo opäť upadli do smrti – spáchaním hriechu, musia prejsť k životu, vierou v Ježišovo víťazstvo. Úlohou kresťanov je byť hlásateľmi radostnej zvesti, ohlasovať, že fyzicky aj duchovne mŕtvi môžu znovu ožiť.

 

Svet nikdy nepočul šťastnejšiu a dôležitejšiu správu, než je vzkriesenie. V prvom rade to slávne Ježišovo vzkriesenie, ktoré je zárukou aj vzkriesenia každého človeka. Môžeme sa navrátiť zo smrti! Môžeme prejsť z našich zranení, slabostí a hriechov k zdraviu a nevinnosti Božích detí (1 Jn 3, 9)!

 

V športe, v podnikaní, v šou biznise, či v politike ľudia s neuveriteľným zápalom a odhodlaním hľadajú slávu, peniaze, moc a pôžitok. No nikto nikdy nemal pred sebou cieľ, ktorý by sa dal podľa významu porovnávať s poslaním kresťana obnovovať život. Sme vyvolení a pomazaní ohlasovať vzkriesenie. To definitívne na konci času, ale aj vzkriesenia tu na tejto zemi, vzkriesenia z hriechu.

 

Všetci sme vyvolení, aby sme ohlasovali slová života, slová nádeje, slová znovuzrodenia tým, ktorí sú duchovne mŕtvi alebo umierajú. Sme vyvolení, aby sme hovorili tak, ako Ježiš prehovoril k mŕtvemu, synovi naimskej vdovy. Boli sme vyvolení šíriť ozvenu Ježišovho zvolania: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25–26). 

 

Tieto slová sú aktuálne teraz a budú rovnako aktuálne aj zajtra! Boh Otec vzkriesil svojho ukrižovaného Syna, aby sme my mohli s ním vstať k novému životu, k životu Božích detí, k životu v hojnosti (Jn 10,10).

 

Sviatosť zmierenia, ktorá sa nám veriacim ponúka je vzkriesenie z hriechov a Eucharistia je o novom radostnom živote s Pánom. Tu by mohli svedčiť všetci kňazi, ktorí spovedajú, lebo vidia, počujú a denne zažívajú vzkriesenie pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Otče, odvalili ste mi zo srdca veľký kameň, už ma neťaží, už mám veľkú radosť zo života, z toho že žijem v jednote s Ježišom Kristom.

 

Počas rímskych štúdií sme jezuitskí študenti mohli okúsiť mesiac misionárskej práce niekde vo svete. Mohli sme si vybrať hociktorý svetadiel, aby sme zažili misionársku realitu na vlastnej koži. Vybral som si Kazachstan, konkrétne Karagandu, lebo odtiaľ som mal priateľa, spolužiaka, ktorý ma pozval, aby som prišiel poslúžiť gréckokatolíkom, ktorí už dlho nemajú kňaza, aby som ich povzbudil vo viere. Moja služba nebola v ničom výnimočná. Slávil som sväté liturgie, pripravoval na prijímanie sviatostí, spovedal som a krstil. Hneď v prvom týždni prišla za mnou istá mladá pani, aby som jej pokrstil dieťa. Dobre, žiadate krst pre svoje dieťa, ale vy ste cirkevne zosobášená? – opýtal som sa jej. Som iba civilne sobášená, povedala mi. Dobre, začneme s prípravou na cirkevný sobáš a zároveň to bude aj príprava na prijatie svätého krstu. A keďže manžel pracoval v bani a prichádzal neskoro večer domov, chodil som na prípravu k nim do domu a pozval som, aby aj ich budúci krstní rodičia prichádzali na prípravu. Po večeroch som sa im venoval 2-3 hodiny a napokon som im dieťa pokrstil. Cirkevný sobáš neuzavreli, lebo boli potrebné ešte nejaké formality, tak som to nechal už na rímskokatolíckeho farára. Po návrate do Ríma, asi o tri mesiace, som dostal od tejto mladej ženy list, ktorý mám ešte niekde odložený. V ňom mi ďakovala za záchranu vlastného života a tvrdila, že som ich najväčší dobrodinec a priateľ. Nevedel som o čo ide a tak som s napätím čítal ďalej. Žena bola totiž rozhodnutá spáchať samovraždu a už iba čakala na vhodnú príležitosť, lebo život bol pre ňu veľmi ťažký, manžel pil a ona sa už nevládala starať o rodinu. „Ale keď ste prišli k nám a dávali ste nám katechézy, prvý týždeň som vám vôbec neverila. Ale v druhom týždni som uverila v Ježiša Krista a veľká radosť vstúpila do môjho srdca. Myšlienku na samovraždu som stratila a ja sa teším, že žijem a že verím v Boha.

 

A ďakujem vám aj za druhý život. Moja krstná bola v požehnanom stave, ale spolu s manželom sa rozhodli že dieťa neprijmú. Už bola objednaná v nemocnici na potrat, ale keď počula vysvetlenie o piatom Božom prikázaní, rozhodla sa spolu s manželom, že dieťa príjmu a teraz sa spolu tešia na toto dieťa.“

 

Rozplakal som sa pri čítaní tohto listu, lebo ja som o ničom nevedel a Pán Boh si ma takto použil ako nástroj, aby zachránil dva ľudské životy.

 

O dvanásť rokov som bol pozvaný do Karagandy vysvätiť jedného diakona. Vtedy som navštívil aj tie obidva rodiny. Žili pekne, praktizovali vieru a najviac som bol dojatý, keď som objal tohto jedenásť ročného chlapca a požehnal som ho. Vtedy som si pomyslel, veď to je akoby môj syn, lebo hoci ho rodičia najprv odmietli a odsúdili na smrť, Boh ho takto zázračne zachránil a povolal k životu, cez moju kňazskú službu. Vidíme, ako Boh povoláva zo smrti do života.

 

Svet potrebuje počuť toto ohlasovanie nového života, ktorý máme v Ježišovi Kristovi. Ľudia môžu byť veľmi oklamaní a zmätení tým, čo sv. Ján Pavol II. označil pojmom „kultúra smrti“. Ja to nazývam „chaos smrti“. Niektorí ľudia môžu dokonca v smrti vidieť najľahšie riešenie mnohých svojich problémov, čo je hrozným a nenapraviteľným omylom.

 

Je tu aj smrť v dôsledku rozličných „samovrážd,“ akými sú:
– závislosť na drogách,
– na alkohole,
– či na hracích automatoch,
– alebo zúfalstvo tých, čo úplne stratili nádej.

 

Každý deň odumierajú aj živé vzťahy medzi ľuďmi, keď dovolia, aby jedno slovíčko, či drobná urážka ukončila ich priateľstvo, či manželstvo.

 

A to všetko sa často krát robí v duchu slobody. Som predsa slobodný, mám právo, môžem sa sám a hocijako rozhodnúť, počúvame vyhlásenia z rôznych strán. Ľudia nepoznajú odpustenie, ktoré sme poslaní ohlasovať!

 

Boh nás povoláva k dôležitej činnosti, ktorou je víťaziť nad smrťou v tomto slzavom údolí (1 Kor 15, 54-57; Jn 16, 33; Zjv 21, 4). Toto víťazstvo môžeme získavať cez Ježiša Krista, cez jeho Cirkev, konkrétne cez prijímanie sviatosti pokánia a eucharistie.

 

Sme sprostredkovateľmi jediného dostupného uzdravenia pre tých, čo sú mŕtvi v hriechu. Sme kriesiteľmi tých, čo zomierajú pre narušené vzťahy, nezriadené túžby, či neodolateľné vášne. Pamätajme, že počas pozemského života je z každej situácie východisko, Boh nás môže vzkriesiť z každého hriechu.

 

Drahí pútnici, drahí bratia a sestry! Máme ohlasovať Spasiteľa, víťaza nad smrťou a darcu života, ktorý sám seba nazval „cestou, pravdou a životom“ (Jn 14, 6). Človek, ba celé ľudstvo potrebuje uzdravenie, pokoj a lásku. Milióny ľudí potrebujú „nový život“, potrebujú vzkriesenie.

 

Našou úlohou je odovzdávať pochodeň života svojim bratom a sestrám vo viere a vo všetkých ľuďoch zapaľovať oheň radosti zo spoločnej účasti na živote Krista a so vzkrieseným Kristom víťaziť nad smrťou. Lenže najprv my sami musíme byť vzkriesení a musíme horieť vo svojich srdciach láskou a vďakou ku Kristovi a k jeho Matke.

 

Začal som zážitkami, ktoré majú ľudia, keď vstúpia do tejto Baziliky sv. Petra. Modlím sa, – ale aj vy sa modlite, – aby sa každého z nás, a všetkých návštevníkov tejto baziliky, dotkol živý Ježiš Kristus a vzkriesil nás už na tejto zemi z našich hriechov.

 

Prosme Presvätú Bohorodičku a modlime sa, aby vzkriesenie po našej smrti bolo radostné a voviedlo každého z nás do večného života. Amen.