Vlastnými očami som "odfotil" každý detail jeho tváre a rúk

Návšteva sv. Jána Pavla II. v Prešove pred 26 rokmi zapísala do životnej kroniky miestneho umelca jednu nezmazateľnú stopu. Čo všetko zažil umelecký sochár Jozef Bodnár v tú, pre gréckokatolíkov a všetkých Prešovčanov, pamätnú júlovú nedeľu sa dozviete z jeho osobného svedectva.

 

V ten deň, 2. júla 1995, keď do Prešova zavítal pápež Ján Pavol II., som pre veľkú zaneprázdnenosť s odlievaním sochy do sadry pre budúcu realizáciu úplne zabudol na jeho prítomnosť v našom meste. Pomocný štukatér, ktorý mi mal prísť pomáhať neprišiel a ja som mal zrazu hluchý telefón. Ako som bol v zasadrovaných montérkach, odišiel som z ateliéru na Jarkovej ulici mu zatelefonovať do najbližšej telefónnej búdky, ktorá bola vtedy pred obchodným domom Rozvoj. Ako na truc ani tá nefungovala, ale spomenul som si, že pri recepcii hotela Dukla na Hlavnej ulici je tiež verejný telefónny automat. Išiel som po pravej strane po chodníku smerom ku gréckokatolíckej katedrále, kde som zbadal zhromaždený dav ľudí. Bol som skoro pri nich a stále som si nič z pamätných udalostí toho dňa neuvedomoval, skôr som predpokladal, lebo tam boli policajti, ktorí usmerňovali ľudí, že pôjde tadiaľ delegácia nejakého politika a ľudia ho chcú vidieť. Keď som sa tam pokúsil prejsť na druhú stranu cesty smerom k hotelu Dukla, policajti aj mňa zatlačili od cesty smerom do davu a vtedy sa stala pre mňa tá zvláštna a pamätná chvíľa.

 

Na moment sa predo mnou ľudia troška rozostúpili a ja som zbadal na mňa upretý pohľad pápeža Jána Pavla II. V tom akoby niečo povedal a zrazu som zacítil uchopenie mojej ruky troma prstami. Bol to síce moment, ale pre mňa nezabudnuteľný a krásny. Na to nastúpil do papamobilu, ktorý prešiel na druhú stranu cesty a pomaly, požehnávajúc ľudí pokračoval smerom ku Kostolu sv. Mikuláša. S pocitom prekvapenia som tiež kráčal po chodníku povedľa jeho auta až ku evanjelickému kolégiu, kde medzi parkom so sochou Immakulaty auto zabočilo a pápež zostúpil. Čakali ho tam nejakí ľudia, ja si pamätám len evanjelického biskupa Jána Midriaka a myslím, že aj gréckokatolíckeho biskupa Jána Hirku, s ktorými sa pápež pomodlil na rohu pred pomníkom na Carraffove jatky. Ako sa tam jemne zhrbený so zopätými rukami modlil, ja som pozeral na neho zboku, namiesto fotoaparátu a mobilného telefónu, ktoré u nás vtedy ešte neboli, som vlastnými očami „odfotil“ každý detail jeho tváre a rúk. Po krátkom čase zase nastúpil do papamobilu a odišiel k mestskej športovej hale, kde slávil akatist a prijal ľudí. To som ale videl neskôr v televízii zo záznamu.

 

Keď som potom odchádzal do ateliéru, rozmýšľal som ako to, že sa dotkol akurát mojej ruky a či ten jemný pohyb jeho pier v tej chvíli bolo vyslovením nejakého slova, mnou nepočutého...? Neskôr mi môj priateľ, všestranný remeselník a dlhoročný kostolník v Konkatedrále sv. Mikuláša v Prešove Karol Hoger povedal, že Ján Pavol si mimoriadne cenil robotníkov a keďže v tom dave sviatočne oblečených ľudí ja jediný som bol v ušpinených montérkach, asi ma pokladal za nejakého murára, ktorý sa tam pritrafil...

 

Tu však pointa môjho celoživotného zážitku nekončí. Po odchode pápeža zo Slovenska bola v Prešove vypísaná verejná, anonymná súťaž na tri pamätné dosky v Prešove na miestach, kde sa pápež zastavil. Súťažil som vo všetkých troch a dve som vyhral aj realizoval. Jednu na evanjelickom kolégiu a druhú na mestskej športovej hale, kde sa Ján Pavol II. modlil s gréckokatolíkmi akatist. Neskôr som neskromne zauvažoval, či azda ten jemný pohyb pier pápeža, ktorý som zachytil pri jeho dotyku, neboli slová „Zvládneš to?“... Asi nie, ale všetko je to pre mňa niečo krásne, tajomné a nezabudnuteľné. Som rád, že po toľkých rokoch, 14. septembra, Prešov zažije niečo podobné – stretnutie s pápežom Františkom, a to opäť pri mestskej športovej hale.